Z Likavy z horného nádvoria, turista dnes nehľadí …

Autor: Jana Perásková | 15.7.2010 o 21:17 | (upravené 13.3.2012 o 9:53) Karma článku: 10,98 | Prečítané:  5835x

a z dolného nádvoria toho veľa pre stromy nevidí...               Dúfala som, že z Likavského hradu sa budem môcť nadchýnať pohľadmi na Vysoké a Nízke Tatry a Chočské vrchy. Vstup do severného paláca horného hradu je ale uzavretý a tak som začala závidieť aj tomu chudákovi likavskému väzňovi z básne Sama Chalupku. Historicky vzaté však ani Jánošík - junák väzeň, nemohol z Likavy hľadieť či Tatra už kopnie, či sa háj už mladi...., (Sotva by mu dopriali taký výhľad, skôr by ho zatvorili do pivnice) pretože hrad bol zbúraný niekoľko rokov skôr. Kým, prečo, ako? Aj o tom sa môžete dozvedieť z panelov umiestnených v Hunyadyho veži.

     Dovolila som si tieto panely opísať, pretože si myslím, že sotva sa nájde niekto, kto by mal chuť prehrýzť sa všetkými tými historickými faktmi priamo na mieste. A tiež si myslím, že je škoda, že Liptovské múzeum Ružomberok samé nesprístupnilo tieto fakty širokej verejnosti na internete. Do spletitej histórie hradu Likava ma uviedla mladá sprievodkyňa – brigádnička. Mala v tom však taký zmätok, že takmer pretvorila dejiny hradu.

       Schumelené dejiny som si potom rozplietala doma podľa nafotených panelov. Pri tom som sa poučila, že moc je len dočasná, náboženské presvedčenie nestále, šťastie vrtkavé, vernosť zriedkavá cnosť, najväčších hrdinstiev sú schopné deti, na zradu sa zabúda rýchlo, ak je zradca ešte užitočný.

 

Vznik hradu Likava

       Na mieste súčasnej zrúcaniny hradu Likava sa v mladšej dobe železnej a staršej dobe rímskej nachádzalo hradisko ľudu púchovskej kultúry, čo bolo aj potvrdené počas výskumu hradu a predhradia v rokoch 1975-1977. Neďaleko od hradu sa nachádzalo aj sídlisko púchovskej kultúry, ktoré bolo skúmané v roku 1988 a zrejme patrilo už k zmienenému hradisku. Výskumom sa zistili pozostatky stavebných objektov a aj stopy po tzv. čiernej metalurgii, výroba a spracovanie železa, nálezy hutníckej a kováčskej trosky, fragmenty z pecí. Našli sa aj fragmenty kamenných žarnovov, poľnohospodárskeho náradia a veľkých zásobníc na skladovanie obilia. Ojedinelým je nález sarnierovej spony.

      V roku 1335 zvolenský župan, magister rytier Dônč uvedomujúc si strategický význam lokality ležiacej pri krajinskej ceste, ktorá viedla z Budína na Oravu a do Poľska, (prvá správa o nej je z roku 1355), pod nátlakom nútil tamojších zemanov vzdať sa likavského majetku a pristúpiť na jeho výmenu za kráľovské majetky v Liptovskom Trnovci. Časť pôvodných majiteľov túto skutočnosť akceptovala, iní ešte v tom istom roku protestovali na hodnovernom mieste, pred konventom blahoslavenej Panny Márie v Turci (Kláštor pod Znievom). Spor sa dostal až pred Ostrihomskú kapitulu a kráľ Karol Róbert celú záležitosť na jeseň r. 1341 uzavrel darovaním časti kráľovských majetkov v Lubeli všetkým zainteresovaným a oprávneným vlastníkom. Jeho syn Ľudovít I. Veľký túto majetkovú výmenu r. 1354 opätovne potvrdil.

      V roku 1341 na Likave stál už nový kráľovský hrad. Jeho pôvodná podoba bola veľmi skromná, pôvodné hradné jadro malo polygonálny tvar, postavené zo žltooranžového a karmínovočerveného kameňa. Až do roku 1397, keď bol obsadený vojskami markgrófa Prokopa a kniežaťa Ladislava Opolského nie sú o hrade žiadne správy.

       Likava ako kráľovský majetok, bola často udeľovaná uhorským kráľom do držby, resp. zálohu za preukázané služby a vernosť poväčšine liptovským županom.

Za vlastníctva Žigmunda Luxemburského (prerušovane v rokoch 1332 – 1429) sa hrad stal svedkom viacerých dôležitých vojnových bitiek. Prvým menovite známym kastelánom bol Ján z Messenpeku, nazývaný aj Hluk, pôsobiaci na Likave v službách kráľa (1425-1429). Žigmund Luxemburský dal hrad v r. 1406 – 1418 do držby bratom Gorjanským. Mikuláš Gorjanský, liptovský župan a uhorský palatín, Žigmundovi pomohol v zápase o uhorský trón, tiahol po boku kráľa na križiacku výpravu proti Turkom, ktorá sa skončila porážkou pri Nikopole r.1396, bojoval proti odporcom Žigmunda z radov uhorských veľmožov. Kráľ mu za vernosť a mnohé zásluhy udelil Likavu ako aj ostatné dva hrady, mestá a všetky kráľovské majetky na Liptove.

        Moravský markgróf Prokop (1358-1405), spojenec poľského kráľa Vladislava, sa pokúsil s podporou opolského kniežaťa Ladislava využiť neprítomnosť Žigmunda Luxemburského v Uhorsku a zložitú situáciu, ktorá v krajine nastala po Nikopolskej porážke, na presadenie svojich politických zámerov. Začiatkom roka 1397 s vojskom v počte 3000 – 5000 ozbrojencov vtrhol do Uhorska. Východiskom jeho výpravy bolo mesto Uherský Brod. Po prekročení uhorských hraníc vojsko tiahlo smerom k Trenčínu, ďalej na sever proti prúdu rieky Váh do Turca, kde podobne ako na iných miestach predtým plienilo krajinu. Ich konečným cieľom bola Liptovská stolica, ktorú chcel markgróf ovládnuť. Po príchode do Liptova sa Prokop sústredil na dobytie troch kráľovských hradov, ktoré považoval za bránu k získaniu celej stolice. Ako prvý do jeho rúk padol hrad Likava, po dobytí ďalších dvoch sa už cítil pánom Liptovskej stolice. V auguste 1399 sa Žigmundovi Luxemburskému podarilo po tvrdých bojoch získať Liptov späť. O dobytí Likavy a Hrádku sa nezachovali podrobnejšie správy, no je viacero písomných správ o dobývaní hradu Liptov. Z nich sa dozvedáme, že posádka sa húževnato bránila streľbou z veľkých prakov. V bojoch proti markgrófovi Žigmund pokračoval aj na území Moravy a Čiech, roku 1402 ho zajal a väznil do r. 1405 v Bratislave. Po prepustení z väzenia markgróf ešte v tom roku zomrel.

 Barbora Cilská - manželka kráľa Žigmunda

        Koncom novembra 1429 dostala Likavu od kráľa Barbora Cilská, dcéra uhorského veľmoža a cilského grófa Hermana, od r. 1405 druhá manželka Žigmunda Luxemburského. Likava bola len časťou rozsiahleho majetku, ktorým disponovala. Od roku 1424 vlastnila celú Zvolenskú stolicu, vrátane hradu a mesta Zvolen, ďalej stredoslovenské banské mestá, mestá Krupinu a Brezno, tiež hrady Dobrá Niva, Vígľaš, Slovenská Ľupča, Šášov, neskôr tiež hrady Trenčín, Súča, Vršatec, Hričov, Bystrica, Strečno, Starhrad, Budatín.

       V súvislosti s dejinami Likavy stojí za zmienku, že krásna kráľovná Barbora bola svojmu manželovi neverná. Podľa záznamu nemeckého kronikára Widemanna bol oným milencom Ján z Wallenrode, mladučký rytier vyrastajúci na Žigmundovom dvore. Kráľ svoju nevernú manželku potrestal r. 1419 odobratím všetkých jej majetkov a vyhostením do Varadína. Po zmierení manželov, výrazom ktorého bolo aj udelenie vyššie spomenutých miest a hradov kráľovnej Barbore, sa opäť stretávame s postavou Jána z Wallenrode. Po roku 1429 pôsobil v kráľovniných službách ako kastelán hradu Likava.

        Počas husitského hnutia Likava bola svedkom troch tzv. spanilých jázd, plieneniu ktorých padli za obeť kráľovské mestá Ružomberok, Nemecká Ľupča a Hybe. Husiti sa na niekoľko rokov stali pánmi Likavy. K získaniu hradu im dopomohol bývalý kastelán Ján z Messenpeku (1431). Husiti zanechali na hrade svoju posádku, ale o tom kto jej velil neostali záznamy.

       Uhorský kráľ Žigmund Luxemburský v tom čase nebol prítomný v Uhorsku. Barbora Cilská, jeho manželka a majiteľka Likavy, sa obrátila na mestá Kremnica, Košice so žiadosťou o vojenskú pomoc. Kráľovské vojsko s posilami z miest síce zabránilo prenikaniu husitov na východ, ale hrad Likavu neoslobodili.

      V roku 1433 veľké husitské vojsko Jána Pardusa z Hrádku a Fridricha zo Strážnice tiahlo cez Sliezsko a Krakovsko na Spiš. Pri spiatočnej ceste do Čiech vypálili liptovské mestá. Kráľovná Barbora vyslala proti husitom Filipa Pöckela, kastelána hradu Súča, ktorého vymenovala za liptovského kapitána a r. 1434 sa stáva liptovským županom.

       Svoju šancu na zabratie Uhorska za neprítomnosti Žigmunda Luxemburského videlo aj ruské knieža Fridrich. V roku 1434 pritiahlo cez Sliezsko a Halič na Spiš. V polovici apríla sa dostal do Ružomberka, kde sa začal opevňovať. Jeho cieľom bolo po spojení sa s posádkami na Likave a Topolčianskom hrade napadnúť bohaté banské mestá. To sa im však nepodarilo, lebo husitov obľahol Peter Čech z Levíc a kráľovské vojská vyslané kráľovnou Barborou, pod vedením Jána z Perína, marmarošského a spišského župana, a Ladislava z Necpál s posilami kremnických mešťanov pritiahli k Ružomberku. Pod tlakom týchto vojsk bol Fridrich nútený Ružomberok opustiť. Po bitke pri Lipanoch 30.5.1434 nepremožiteľné husitské posádky odchádzaju za výkupné. Odtiahla aj posádka husitov z Likavy.

 Hunyadyho veža - expozícia

        V roku 1435 daroval Žigmund likavský hrad do držby Jánovi Hunyadymu, ktorý sa neskôr stal jedným z najvplyvnejších uhorských veľmožov 15. stor. Preslávil sa ako schopný vojvodca, najmä vďaka viacerým výpravám proti Turkom, okupujúcim srbské a rumunské územia. Pamätné je jeho víťazstvo nad vojskom sultána Mohameda II. pri Belehrade v roku 1456. Jeho bojové úspechy pomohli dočasne zadržať postup Osmanov do strednej Európy.

        Angažoval sa aj vo vnútornej politike Uhorska. Bol verným prívržencom kráľa Vladislava I. Jagelovského (1440-1444). V rokoch 1446 – 1453 zastával funkciu gubernátora Uhorského kráľovstva za neplnoletého kráľa Ladislava V. V tom čase už bol najbohatším uhorským magnátom. Vlastil 28 hradov, 56 miest a viac ako 1000 dedín. Zúčastnil sa aj bojov proti Jánovi Jiskrovi a bratríkom.

       Za Hunyadyho sa začala veľkorysá výstavba hradu, bola postavená hranolovitá veža, cez ktorú viedol vstup, dnes je tam umiestnená jediná expozícia hradu a mučiareň.

expoziciahunyadyho.jpg

        Po jeho smrti hrad získal (1453-1459) od kráľa Ladislava V. Pohrobka liptovský šľachtic Pongrác, ktorý mu ho dal do držby za verné služby, keď spravoval Uhorsko ako jeden zo siedmych kapitánov. V roku 1458 sa zasadil za zvolenie Mateja Korvína za kráľa.

Jeho prvá žena bola Katarína Poděbradská a druhá Beatrice Aragónska (1457-1508) v r. 1475 – 1490 uhorská kráľovná, dcéra neapolského kráľa Ferranteho Aragónskeho.

        Keď Peter Komorovský vstúpil do služieb Mateja Korvína dostal všetky hrady na Liptove a aj hodnosť liptovského a oravského župana. V roku 1471 ho však zradil, pretože nesúhlasil s jeho politikou obsadzovania českých krajín a otvárania priestoru Osmanskej ríši a podporil poľského kráľa Kazimíra Jagelovského v jeho ťažení do Uhorska. Matej Korvín mu to neodpustil a pritiahol so svojim vojskom na Liptov, obsadil majetky Komorovského, dobyl Likavu, obsadil Ružomberok a najvyššie položený hrad Liptov dal vypáliť r. 1474. Komorovský sa utiahol na Oravu, ale za 8000 ju odstúpil a odišiel do Poľska.

        Po sprisahaní arcibiskupa Jána Vitéza zo Sredny, prestal cirkvi dôverovať a preto aj vysoký cirkevný úrad venoval len 11 ročnému synovcovi manželky Beatrice.

       O štyri roky neskôr Matej Korvín daroval hrad svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi a udelil mu tiež titul liptovské knieža. Po smrti Mateja Korvína r. 1490 sa Ján Korvín stal jedným z najbohatších uhorských magnátov. Až do konca svojho života ( 1504) nosil titul liptovského a opavského kniežaťa. Zastával hodnosť chorvátskeho a slavónskeho bána. Aktívne sa zapojil do obrany južnej hranice pred Turkami a sultána Bayezita II.vo viacerých bitkách porazil. Patrili mu desiatky hradov, miest a panstiev na území Uhorska, Chorvátska a Slavónska. Bol jedným z kandidátov na uhorského kráľa. Nezískal však dostatočnú podporu uhorskej šľachty, ktorá sa obávala, že v prípade Korvínovho nástupníctva bude v krajine pokračovať politika silnej centrálnej kráľovskej moci, ako to bolo počas panovania jeho otca Mateja. Uhorská šľachta napokon zvolila na uhorský trón českého kráľa Vladislava Jagelovského, nazývaného aj „kráľ Dobře“.

       R. 1495 sa jeho viacerých majetkov zmocnil palatín Štefan Zápoľský. Ján Korvín proti nemu chcel tiahnuť s poľskými žoldniermi, čo Štefan Zápoľský pred kráľom interpretoval ako napadnutie krajiny a z Korvína urobil zradcu. Kráľ proti nemu vyslal kráľovské vojsko vedené Š. Zápoľským, ktoré Jána Korvína v januári r. 1496 porazilo a zahnalo do Poľska. Zápoľský v týchto bojoch získal aj Likavský hrad a Ružomberok. Napriek tomu, že Ján Korvín neskôr kráľovi dokázal svoju nevinu, hrad ostal v držbe Š. Zápoľského až do jeho smrti r. 1499.

       Potom vlastníctvo hradu prešlo na vdovu po palatínovi, tešínsku kňažnú Hedvigu. V roku 1506 kráľ Vladislav daroval hrad synovi Štefana Zápoľského Jánovi, ktorý sa stal liptovským županom a hlavným kráľovským kapitánom. Po smrti Ľudovíta II. Jagelovského v zdrvujúcej bitke s Turkmi pri Moháči, si uprázdnený trón nárokovali ako Ján Zápoľský tak aj Ferdinand Habsburský. Ich prívrženci ich zvolili súčasne za uhorského kráľa. Medzi konkurenčnými tábormi vypukla r. 1527 vojna na strane Zápoľského s podporou Turkov, ktorá sa skončila až r. 1538 podpísaním veľkovaradínskej mierovej zmluvy. Ale po narodení dediča Jána Zápoľského sa boje zase obnovili a v r. 1541 sa Uhorsko rozpadlo na tri časti. Ján Zápoľský o hrad Likava prišiel ešte v r. 1528, keď sa vojnové šťastie dočasne priklonilo k Ferdinandovi Habsburskému. Porazený Zápoľský sa vtedy utiahol do Poľska. Jeho majetky v Oravskej, Trenčianskej, Spišskej stolici a inde i úrad spišského župana získal Alexej Thurzo z Betlanoviec – finančník na kráľovskom dvore v Budíne.

      Hrad Likava po mocenských bojoch medzi Ferdinandom a Jánom Zápoľským bol tak zničený a vypálený, že v ňom neostala ani jediná brána, pretože kastelán Pekry svojho pána zradil a hrad podpálil. Priamym veliteľom Ferdinandovho vojska bol Gaspar Serédy, hlavný kapitán Uhorska a neskôr jágerský biskup.

       Hlavné centrum stúpencov Zápoľského bol hrad Orava, ktorý sa Ferdinandovi nepodarilo dobyť. Vtedy bol v držbe Mikuláša Kostku, župana Oravskej stolice a jeho brata Petra. Za odmenu dostali hradné panstvá Lietavu, Strečno a Zniev. Patrili k prvým vyznávačom Lutherovho reformačného učenia z radov uhorských veľmožov.

       Bitka pri Blatnom Potoku r. 1528 zvrátila vojenské šťastie na stranu Jána Zápoľského. Zápoľského veliteľ Sterenberger vyraboval hrad Likavu a do kostolov v Ružomberku a Varíne umiestnil svojich vojakov. Navzájom sa masakrovali až kým nevtrhla do Uhorska veľká turecká armáda.

 Obranný prvok - smolné nosy

         Jedným z tých, ktorý podporili voľbu Ferdinanda I. r. 1526 za uhorského kráľa bol aj chorvátsky šľachtic Ľudovít Pekry z Petroviny a Raziny. Za verné služby mu Ferdinand I. r. 1533 daroval hrad Likavu a vymenoval ho za oravského a liptovského župana. Krátko po nadobudnutí hradu, Ľudovít Pekry pristúpil k veľkorysej výstavbe hradu s obrannými prvkami: smolnými nosmi a štrbinovými strieľnami.

Štrbinová strielňa

       Zachovali sa stopy renesančnej bosáže a sgrafita. O svojej staviteľskej činnosti umiestnil tabuľu s datovaním 1534 a erby svojho rodu a manželky Žofie Mazowskej s citátom z Biblie.

      R. 1537 ho zvolili za vrchného veliteľa oddielov v pripravovanej výprave proti Turkom. Tá však skončila katastrofálne. Zodpovednosť za zdrvujúcu porážku pri Osijeku sa premietla do obvinení voči veliteľom. Katzianera uväznili vo Viedni, po úteku prešiel na stranu Jána Zápoľského. K Zápoľskému prebehol aj Ľudovít Pekry. Za zradu ho nechal Ferdinand I. uväzniť a hrad Likavu prevzala kráľovská komora, stratil aj úrad liptovského župana. Pekry strávil 7 rokov vo väzení vo Viedni, Grazi a Innsbrucku. Na príhovor uhorských stavov ho Ferdinand I. r. 1545 omilostil, vrátil mu likavské panstvo i hrad i úrad lipt. župana, ku ktorému pribudol ešte titul kráľovského pohárnika. Ľudovít Pekry vlastnil Likavu až do svojej smrti r. 1551.

       Po Pekryho smrti boli hradné panstvá Likava a Hrádok na krátku dobu v rukách pozostalých: vdovy Alžbety Báthoryovej zo Somlyó, dcéry neskoršieho sedmohradského vojvodu a poľského kráľa Štefana IV. Báthoryho a syna Jána.. Tento stav nebol potvrdený a hrady prevzala kráľovská komora. Obe hradné panstvá udelil Ferdinand I. novým vlastníkom, proti čomu sa ohradil Ján Pekry.

       V roku 1555 alebo 1556 sa novým vlastníkom stal Andrej Bonaventúra Báthory z Ecsedu, szatmársky, sabolčský a od r. 1552 aj liptovský župan, taverník, hlavný kapitán kráľovských vojsk a hlavný krajinský sudca. Báthory r. 1560 založil Likavu Jánovi Krušičovi z Lepoglavy za 25 tisíc zlatých, avšak s doživotným právom jej užívania.

      Stal sa aktérom vojny s Jánom Žigmundom (syn Jána Zápoľského a Izabely) o Partium (časť Uhorska v Zátisí, pričlenenú r. 1543 k Sedmohradsku). Habsburská intervencia v Sedmohradsku vyvolala nevôľu Osmanskej ríše a v roku 1566 vtrhla do Uhorska veľká turecká armáda so samotným sultánom Süleymanom I. Postup útočníkov zastavila len hrdinská obrana Szigetváru, vedená Mikulášom Zrínskym. Andrej Bonaventúra Báthory v tom čase vyčkával so svojimi jednotkami v Altenburbergu a Györe. 4. októbra 1566 Báthory umrel na hrade Devín asi na črevnú infekciu len mesiac po smrti Mikuláša Zrínskeho a sultána Süleymana. Dôsledkom čoho boli nové diplomatické rokovania a prímeria uzavretého v Drinopoli r. 1568.

       Ján Krušič z Lepoglavy, ktorého meno sa v súvislosti s Likavou po prvý krát objavilo v r. 1560, keď sa stal jej záložným držiteľom, pochádzal z chorvátskeho šľachtického rodu. Jeho otec Peter Krušič bol kapitánom hradu Klis. Na vojenskú dráhu vstúpil aj jeho syn Ján. Bojoval v šmalkadskej vojne, v radoch vojsk vyslaných Ferdinandom I. r. 1547, na pomoc jeho bratovi cisárovi Karolovi V. Nasledujúce tri desaťročia zastával významné veliteľské posty na uhorsko-tureckej hranici, v oblasti južného Slovenska. V r. 1580 sa stal kapitánom hradu Čabraď, o dva roky neskôr kapitánom slobodného kráľovského mesta Krupina. V r. 1581 mu Ferdinand I. prikázal, aby s čabraďskými poddanými vybudoval okolo Krupiny drevené opevnenie. V roku 1570 a 1579 úspešne odrazil útok Turkov. Za zásluhy dostal od Maximiliána II r. 1575 do zálohu na 6 rokov panstvá Sv. Jur a Pezinok. Zastával funkciu kráľovského radcu a správcu kráľovskej kúrie. Ako krupinský kapitán mal v držbe aj hrad Sitno a v Rakúsku hrad Morefiels.

       Po návrate z tureckého zajatia sa stal Krušič opäť kapitánom Krupiny a Pukanca. V r. 1568 po smrti Štefana Derssfyho, zaujal jednu z najdôležitejších vojenských funkcií v krajine, stal sa kapitánom preddunajského hlavného kapitanátu, do ktorého kompetencií spadala organizácia a riadenie protitureckej obrany od Komárna po Spiš. Na tomto poste mal blízko k veliteľom Štefanovi Doboóvi a Jánovi Balassovi, v rokoch 1568-1569 podozrievaným a obvineným zo snovania sprisahania a tajného spojenectva s Jánom Žigmundom a turkami. Obvinenia sa však nepotvrdili a vysokopostavených obvinených Maximilián II. v r. 1572 omilostil.

      Po smrti Andreja Bonaventúru Báthoryho sa Jánovi Krušičovi otvorila cesta k priamej držbe hradu Likavy aj keď okolnosti a právna forma jeho vlastníckeho vzťahu k hradu a hradnému panstvu boli zložitejšie.

       Roku 1566 sa po zaplatení 25 tis. zlatých kráľovskej komore stal záložným pánom Likavy a v tom istom roku aj liptovským županom. Záložná držba bola časovo obmedzená alebo ovplyvnená inými okolnosťami, pretože v roku 1569 Likava figurovala v súpise hradov, ktoré patrili kráľovskej komore a ako kapitáni hradu boli v protokole Liptovskej stolice uvedení Ulrich Drayling a Anton Spreng. V tom istom roku Maximilián II. dva krát nariadil Krušičovi, aby ako zemepán likavského panstva rešpektoval výsady mešťanov Nemeckej Ľupče a nezaťažoval ich novými a nadmernými povinnosťami. Krušič bol v držbe Likavy opätovne potvrdený r. 1574 a 1579.

       Manželkou Jána Krušiča bola Katarína Pálffyová z Erdōdu, dcéra veterána tureckých vojen Petra I. Pálffyho a sestra najvyššieho kráľovského kapitána a kráľovského radcu Mikuláša I. Pálffyho. Aj jej ďalší bratia Ján, Štefan a Tomáš boli vojenskými veliteľmi v kráľovských službách a kapitánmi hradov na tureckom pomedzí. Manželia mali dve dcéry Annu, ktorá zomrela v mladom veku a Helenu, ktorá sa po otcovej smrti r. 1581 vydala za Maximiliána Dietrichsteina. Žila na záložnom majetku vo Sv. Jure a ako bezdetná zomrela v r. 1586. Pochovaná je v dietrichsteinovej hrobke vo Viedni.

      Život Heleny Krušičovej, ktorá na rozdiel od svojho prísneho otca bola vľúdna a priateľská k poddaným sa stal podnetom na vznik povesti dochovanej v Likavke. Podľa nej sa duch Heleny Krušičovej začal po jej smrti objavovať na hrade a v okolí. Pani v čiernych šatách na jar z okien hradu požehnávala kraj, alebo sa v lete prechádzala po blízkych poliach. Keď rukou pohládzala klasy dozrievajúceho obilia, chránila ho tak pred krupobitím a zároveň týmto gestom predpovedala dobrú úrodu. Keď bolo r. 1848 zrušené poddanstvo, zjavovala sa v dedine pod hradom.

       Ján Krušič na Likavskom panstve významnou mierou napomáhal šíreniu reformáčného učenia Dr. Martina Luthera. On aj jeho manželka Katarína Pálffyová patrili medzi popredných a horlivých reprezentantov evanjelickej šľachty svojej doby.

      Okolo roku 1567 založili v Ružomberku evanjelickú latinskú školu, ktorá svoj najväčší rozkvet a uznanie dosiahla za Štefana a Gašpara Illésházyho.

       Ako vojak i zemepán bol tvrdým človekom o čom svedčia sťažnosti poddaných čabraďského panstva z r. 1551, ponosy krupinských mešťanov, výpovede svedkov zo Sv. Jura a Pezinka, spory o dodržiavanie privilégií Nemeckej Ľupče z r. 1569 i odvolanie sa privilegovaného mesta Ružomberok proti opätovnému potvrdeniu Jána Krušiča v držbe likavského panstva v r. 1574.

      Ako kapitán Krupiny navrhol arcivojvodovi Ernestovi Habsburskému, aby sa proti Turkom použila ich vlastná taktika nájazdov a spálenej zeme a to aj bez ohľadu na pôvodných poddaných uhorskej koruny nachádzajúcich sa teraz v područí Osmanskej ríše. Ján Krušič zomrel v Kaniži v pevnosti na tureckej hranici r. 1580.

 Pečať a podpis Štefana Illesházyho

        Krátko po smrti Jána Krušiča sa vdova Katarína Pálffyová vydala za obľúbenca zosnulého manžela a jeho niekdajšieho dôstojníka Štefana Illésházyho.

      Ambiciózny šľachtic pochádzal zo zemianskej rodiny sídliacej, takmer po dve storočia, v Eliášovciach na Žitnom ostrove. Jeho otec Tomáš bol podžupanom Bratislavskej stolice. Ako vojak Štefan Illésházy slúžil pod velením Jána Krušiča a svojho švagra Mikuláša Pálffyho. V roku 1570 na rozvíjajúcom panstve v Rohovciach, neďaleko Šamorína, nechal prestavať pôvodný sárkányiovský vodný hrad na renesančný kaštieľ. V roku 1573 zastával volenú funkciu podžupana Bratislavskej stolice a v r. 1577 sa stal radcom uhorskej komory.

      Za sľubný a rýchly spoločenský vzostup vďačil svojim politickým a vojenským schopnostiam. Jeho prvou manželkou bola Anna, rodená Erdōdyová, vdova po preddunajskom hlavnom kapitánovi Štefanovi Dersffym a dcéra chorvátskeho bána Petra II. Erdōdyho. Tá však po krátkej dobe umrela.

       Manželstvo s Katarínou Pálffyovou mu priniesli hradné panstvá Likavu, Sv. Jur a Pezinok. Polovičný podiel z nich pripadal grófovi Maximiliánovi Dietrichsteinovi, mužovi Heleny Krušičovej, ktorý ho po jej smrti manželom odstúpil v decembri 1587. Záložnú držbu Likavy po J. Krušičovi Štefanovi Illésházymu potvrdil uhorský a český kráľ a rímsko-nemecký cisár Rudolf I. (II.) už v roku 1581 a v nasledujúcom roku ho prostrednícvom svojho brata arcivojvodu Ernesta, vymenoval za liptovského župana. O dva roky neskôr už bol kráľovským radcom a dvorníkom, a v roku 1587 získal za vojenské zásluhy baronát i obnovenie záložného vlastníctva likavského panstva za doplatok k pôvodnej záložnej sume vo výške 12 tisíc zlatých, splatných kráľovskej komore. Okrem iných špecializovaných funkcií v rôznych komisiách sa v roku 1594 stal trenčianskym županom. To už bol záložným vlastníkom panstiev Trenčína so Súčou, Bánoviec nad Bebravou a Šurian. V roku 1600 Rudolf I. daroval Štefanovi Illésházymu spomínané panstvá na Považí a Ponitrí, ktoré už mal v záložnej držbe a zároveň jemu i jeho potomkom udelil dedičný úrad župana Trenčianskej a Liptovskej stolice.

       Štefan Illésházy s manželkou Katarínou pokračovali v stavebnej činnosti svojich predchodcov na území prináležiacemu liptovskému panstvu. Ako zemepáni Ružomberka a zanietení vyznávači evanjelického vierovyznania nechali r. 1585 prestavať a rozšíriť pôvodný kostol sv. Ladislava, ktorý od Krušičových čias slúžil evanjelikom.

      V nasledujúcom roku pokračovali v rozširovaní kaštieľa sv. Žofie stavbou juhazápadného traktu. Pripomínala ju pamätná tabuľa osadená nad južnou bránou, odstránená až pri búracích prácach niekedy v 19. storočí. Kaštieľ sa stal miestom, kde sa konali za prítomnosti panstva a panských úradníkov voľby ružomberského magistrátu. Prvá správa o nich pochádza z roku 1598.

 stefanilleshazy.jpg

        V 90-tych rokoch 16. storočia sa Štefan Illésházy čoraz dôraznejšie presadzoval na uhorskej politickej scéne ako obranca stavovských a náboženských slobôd. Veľkú pozornosť si získali jeho vystúpenia na zasadnutiach krajinského snemu.

      Jeho hviezda vychádzala v čase tureckej hrozby a komplikovaných pomerov medzi katolíckym a evanjelickým táborom. Upevnením postavenia kráľa a nástupom protireformácie bola proti bohatému evanjelickému magnátovi vykonštruovaná kauza. Na podklade žiadosti mestečiek Pezinok a Sv. Jur adresovanej kráľovi, aby po uplynutí záložného práva jeho platnosť Illésházymu neobnovil. Keď Illésházy nechcel odstúpiť mestá, nastal proces, v ktorom bol obvinený z urážky kráľovského majestátu. V r. 1603 k tomu pridali falošné svedectvá o vlastizrade a v novembri toho istého roku ho odsúdili na trest smrti a stratu všetkého majetku i krajinských hodností. Ešte pred vynesením rozsudku ušiel do Poľska.

       Na začiatku roku 1604 kráľovský právnik Stefan Somogyi skonfiškoval Illésházyho majetky, vrátane Likavy. Cisár Rudolf II. ich daroval viedenskému veľkoobchodníkovi Lazarovi Henkelovi.

       Stoličné zhromaždenie liptovskej šľachty, konané v Nemeckej Ľupči, vydalo Kataríne Pálffyovej ešte 19. novembra 1603, krátko po vynesení rozsudku nad jej manželom, osvedčenie, že hrad Likavu získala ako dedičstvo po prvom manželovi Jánovi Krušičovi a že jej patrí čiastka po zosnulej dcére Helene. Toto svedectvo jej nepomohlo, pretože z likavského panstva jej boli ponechané iba dediny Likavka, Martinček, Lisková, Sokolče a mestečko Bobrovec.

      Správcami hradného panstva Likava v kráľovských službách sa stali Ján Pružinský a Matúš Emereci, neskôr Matúš Bartolomaei. Proti konfiškácii Likavy listom z Poľska protestoval Štefan Illésházy, ktorý prosil zástupcov liptovskej stolice, aby v prospech jeho rodiny intervenovali na pripravovanom sneme v Bratislave.

      V rozjatrenej spoločenskej atmosfére vyvolanej perzekúciami evanjelikov a kalvínov prinútil Somogyi poddaných likavského panstva, aby v Ružomberku zložili prísahu cisárovi. V prípade omilostenia Štefana Illésházyho im prísaha zaručovala beztrestnosť.

       Štefan Illésházy v poľskom exile nepobudol dlho, pretože politické represálie, konfiškácie majetku evanjelickej šľachty vyústili na jeseň 1604 do povstania. Jeho ohnisko bolo v Sedmohradsku a na jeho čelo sa postavil sedmohradský magnát Štefan Bocskay.

      Štefan Illésházy od neho (ako od sedmohradského a uhorského kniežaťa ) 1. 7. 1605 prijal pozvanie vrátiť sa do vlasti. Štefan Bocskay mu vrátil majetky, hodnosti a úrady a vymenoval ho za taverníka Uhorského kráľovstva a kapitána Preddunajska.

       Štefan Illésházy sa stal najvýznamnejším predstaviteľom povstaleckých stavov na území dnešného Slovenska. Illésházy začal okamžite nastoľovať poriadok, dal zastreliť kapitána hajdúchov Belošiča, veliteľa bocskayovských jednotiek, ktoré obliehali Trenčín a ničili z pomsty majetok evanjelického veľmoža Juraja Thurzu, pretože nechcel zložiť prísahu Bocskayovi. Štefan Illésházy, ktorý mal dobré vzťahy s Jurajom Thurzom (verný Rudolfovi II.) a požíval Bocskayovu dôveru zohral rozhodujúcu úlohu v predbežných mierových rokovaniach. V dôsledku podpísania Viedenského mieru 1606 sa vytvorili podmienky na zrovnoprávnenie evanjelikov, kalvínov a katolíkov a otvorila sa cesta na vytvorenie úradu palatína, ktorý mal byť určitou zárukou proti svojvoľnému konaniu habsburského panovníka.

      Hrozilo, že krehký mier stroskotá pre nebezpečnú politickú hru Rudolfa I. (II.). Rudolf neuznával Viedenský mier dojednaný arcikniežaťom Matejom, a hrozilo ďalšie povstanie. Preto sa spojené uhorské, rakúske a moravské stavy dohodli s Matejom, bratom Rudolfa II. a tiahli s vojskom na Prahu. Osamotenému Rudolfovi napokon nezostávalo nič iné, iba prijať podmienky diktované bratom. Libenskou zmluvou 25. júna 1608 sa Rudolf II. vzdal uhorskej koruny, vlády v rakúskych krajinách a na Morave v prospech mladšieho brata.

       Štefan Illésházy zohral dôležitú úlohu pri urovnávaní sporu medzi Rudolfom na jednej strane a stavmi a Matejom na druhej strane. Stal sa blízkym a nenahraditeľným spolupracovníkom arcikniežaťa, budúceho uhorského kráľa Mateja II. Dôvera nového panovníka i uhorských stavov sa premietli do voľby Štefana Illésházyho za palatína. Svoj úrad zastával krátko, len niekoľko mesiacov, pretože v máji 1609 umrel. Dosiahol dvojnásobné prvenstvo: bol prvým zvoleným palatínom po takmer polstoročnej prestávke a prvým evanjelickým palatínom v Uhorsku.

       Vo vzťahu k držbe Likavy a ďalších panstiev nastal pre Illésházyho priaznivý obrat už 10. apríla 1606, keď mu Rudolf I. (II.) ako dôležitému sprostredkovateľovi mierových rozhovorov a uznávanej politickej autorite udelil milosť a vrátil skonfiškované majetky. So Štefanom Somogyim, ktorý v panovníkovom mene konfiškoval jeho majetky, sa rehabilitovaný veľmož pokonal už skôr. Pri návrate z Viedne v lete 1606 ho zajal a nechal 30. augusta toho istého roku obesiť na Dolnej bráne v Trenčíne. Nad mŕtvym telom sa skvel nápis v latinčine Proditor patriae (zradca vlasti).

       Na začiatku roku 1609 daroval Matej II. Štefanovi Illésházymu, jeho manželke a dedičom likavské hradné panstvo na večné časy. Dôvodom donácie, ktorá zmenila záložnú držbu na trvalé vlastníctvo, boli významné služby palatína preukázané korune v rokoch 1606 - 1608. Po Štefanovom úmrtí vlastnila panstvo a hrad až do svojej smrti (1616) vdova Katarína Pálffyová.

 erb-gasparailleshazyho.jpg

       Od roku 1611 sa oň delila s testamentárne určeným adoptívnym dedičom, synovcom zosnulého palatína GAŠPAROM Illésházym. Ten získal dedičstvo po strýkovi len pod podmienkou, že konvertoval z katolíckej na evanjelickú vieru. Gašpara Illésházyho už v roku 1609 panovník potvrdil vo funkcii dedičného liptovského a trenčianského župana. V roku 1626 sa stal aj oravským županom a riaditeľom Oravského komposesorátu. Bol rytierom zlatého rúna, cisárskym a kráľovským radcom. Krátko pred smrťou roku 1648 získal dedičný grófsky titul.

       Okrem strýkovho závetu, vďaka ktorému sa stal jedným z najbohatších magnátov na území Slovenska, si svoju pozíciu upevnil i prostredníctvom rodinných zväzkov s najvplyvnejšími rodmi Uhorska a Sedmohradska. Za manželku si vzal dcéru palatína Juraja Thurzu Helenu (1612) a svoju dcéru Katarínu vydal za Petra Bethlena, syna sedmohradského kniežaťa a Uhorského kráľa Gabriela Bethlena, v čase svadby už nebohého (1633).

      Pokračoval v strýkových šľapajách a pokúšal sa zasahovať do vysokej politiky. Ako presvedčený a horlivý stúpenec Gabriela Bethlena sa stal členom tajného spoločenstva, ktoré na podporu sedmohradského kniežaťa okrem neho ešte uzavreli Imrich Thurzo (jeho švagor), Juraj I. Rákoczi a Juraj Széchy. Podporoval voľbu Gabriela Bethlena za uhorského kráľa v auguste 1620 na sneme v Banskej Bystrici. Na jeseň 1621 na čele uhorských jednotiek v Bethlenových službách a v súčinnosti s povstalcami – poddanými brumovského panstva – dobyl jeho sídlo, moravský hrad Brumov, ktorý ešte v roku 1597 získal do svojho vlastníctva jeho strýko Štefan. Viackrát hostil vo svojom ružomberskom kaštieli samotného Bethlena a vo februári 1626 aj jeho nastávajúcu manželku Katarínu Brandenburskú.

      Najvýznamnejší čin v prospech svojho patróna a stredoeurópskych protestantských stavov vykonal na jeseň 1626. Vtedy sa mu podaril bravúrny vojenský ťah, keď pri Trenčíne previedol cez Váh dánske vojsko Petra Mansfelda, preľstiac samotného Valdštejna snažiaceho sa zabrániť spojenie dánsko-nemeckých oddielov s Bethlenovou armádou pred pripravovaným ťažením proti Ferdinandovi II. O dve desaťročia neskôr podporoval Gašpar Illésházy vystúpenie Juraja I. Rákocziho proti politike Viedne, tentokrát však s omnoho väčšou mierou diskrétnosti a utajenia, než ako to bolo v prípade Gabriela Bethlena. Roku 1643 z titulu hodnosti župana nesúhlasil s tým, aby liptovská stolica prispela na údržbu kráľovskej novozámockej pevnosti. V auguste 1644 sa pasívne staval proti snahám Pavla Ostrožiča o dobytie Hrádku ovládaného rákocziovskými vojakmi a tiež k povinnosti stolice strážiť dolnoliptovské horské priechody. Až na jeseň toho roku na jeho popud Liptovská stolica prijala opatrenia na ochranu fatranských priesmykov a deklarovala vernosť Ferdinandovi III., pravdepodobne pod vplyvom obnovených mierových rokovaní s cisárom. Na jeho opatrný postoj nepochybne vplývala neustále sa meniaca situácia, keď cez Liptov v priebehu niekoľkých mesiacov striedavo tiahli cisárske a povstalecké vojská. Gašpar Illésházy zomrel ako 56 ročný v dobrej viere a poznaní pána Spasiteľa v Trenčíne 11. apríla 1648.

       Gašpar Illésházy patril k významným mecénom školstva a vzdelanosti. Zaslúžil sa i o ďalší rozkvet evanjelickej latinskej školy v Ružomberku, pre ktorú nechal v r. 1638- 39 postaviť novú školu na mestskom rínku. Podporoval aj miestnych študentov slovenského pôvodu na univerzite vo Wittembergu. On samotný bol jedným z najvzdelanejších majiteľov likavského panstva v jeho histórii, akademické vzdelanie nadobudol na univerzite v Lipsku, venoval sa literárnej a prekladateľskej tvorbe, viedol náboženské polemiky s katolíckymi teológmi. Bol známy ako horlivý stúpenec reformácie i ochranca evanjelického duchovenstva a náboženských exulantov z Čiech a Nemecka.

Na rozdiel od jeho trenčianskych majetkov nie je známe, že by sa na hraniciach likavského panstva počas jeho života usadili vyznavači niektorého reformačného smeru. Výnimku prestavuje osobnosť Juraja Tranovského (1592 – 1637) , rodáka zo sliezskeho Těšína, exulanta po bitke na Bielej hore, ktorého na konvente konanom v roku 1632 v Ružomberku, prijali do radov seniorálneho bratstva evanjelických duchovných a zvolili za cirkevného sudcu. Tranovský však potom pôsobil ako kazateľ v Liptovskom Mikuláši, mimo územia likavského domínia.

      História Gašparovi Illésházymu pripisuje myšlienkové autorstvo návrhu na konštituovanie evanjelických stavov ako najvyššieho právneho subjektu, od ktorého sa odvíjajú legitímne kroky duchovenstva, podriadeného stavovskej autorite.

      V zápase o právne uznanie evanjelických stavov v rámci Uhorska sa preslávil konfliktom s Mikulášom Forgáchom počas zasadnutia snemu v rokoch 1637 - 1638, keď na Forgáchovu slovnú urážku rovnako ostro odpovedal a keď jeho oponent tasil meč, Gašpar Illésházy sa mu takisto s mečom v ruke postavil na odpor. Cieľavedomú pozornosť venoval upevneniu cirkevnej organizácie, v čom nachádzal oddaného spolupracovníka v osobe ružomberského rodáka Joachima Kalinku. Toho konvent v Bánovciach na začiatku roku 1646, konajúceho sa pod Illésházyho predsedníctvom, jednomyseľne zvolil za superintendenta bytčianskej superintendenice zahŕňajúcej teritórium Trenčianskej, Oravskej a Liptovskej stolice.

       S Gašparovými synmi Jurajom a Gabrielom sa skončilo 7 desaťročí priamej spojitosti hradu Likava s Illesházyovcami. Po otcovej smrti sa začali medzi nimi spory kvôli majetkom i dedičnému úradu župana. Tieto faktory i ľahkovážny životný štýl Gabriela (9.2.1641 manželstvo s Evou Szechy z Muránskeho hradu) viedli čoskoro oboch bratov k založeniu ich dedičských podielov likavského panstva iným držiteľom (1650-1651). Obaja však zastávali úrad liptovského župana Gabriel (1648), Juraj (1649-1679), trenčianskeho župana a boli nositeľmi ďalších funkcií a titulárnych hodností (vrátane postu cisárskeho radcu a kráľovského komorníka). Gabriel po zosnulom otcovi prebral úrad direktora Oravského komposesorátu, v ktorom ho však v marci 1652 na základe rozhodnutia thurzovských potomkov nahradil Štefan II. Thőkőly. Juraj i Gabriel konvertovali na katolícku vieru, Juraj sa zaslúžil o úspech rekatolizačnej politiky na Považí o i rozkvet tamojšieho katolíckeho školstva. Rodinnú základinu určenú pre evanjelické gymnázium v Bánovciach nad Bebravou preniesol na jezuitské gymnázium v Trenčíne. V Liptovskej stolici sa zaviazal rešpektovať náboženskú slobodu uzákonenú snemom po uzavretí Lineckého mieru a jestvujúci stav náboženských pomerov, čo až do politického zlomu v roku 1670 dodržiaval. Potom už bol vo vleku udalostí, keďže sám upadol do podozrenia z účasti na Wesselényiho sprisahaní. Stal sa členom bratislavského mimoriadneho súdu, ktorý rozhodoval o miere viny evanjelických a kalvínskych kňazov, formálne obžalovaných z účasti v protihabsburskom odboji. V 80. rokoch bol obvinený z podpory Thőkőlyovského povstania a istý čas väznený. V 70. rokoch predsedal Oravskému komposesorátu, jeho dedičom sa stal Mikuláš, ktorý ho nahradil i vo funkcii liptovského župana.

 Vstupná brána Likavského hradu

       Počas Illésházyovskej éry nedošlo k veľkým stavebným úpravám, ktoré by zásadným spôsobom zasiahli do podoby hradnej architektúry. Najvýznamnejšia zmena sa týkala orientácie prístupovej komunikácie a jej opevnenia. Pôvodný hlavný vstup sa až do 40 rokov 17. stor. nachádzal v priechodnej severnej hranolovitej bašte – Hunyadyho veže, ktorý zamurovali a vytvorili nový vstup od východu na nádvorie dolného hradu.

      V roku 1651 nastala významná zmena v držbe Likavy a celého hradného panstva. Juraj Illésházy dal celú svoju polovicu hradu a panstva do zálohu Štefanovi I. Thőkőlymu. Podľa Š. N. Hýroša získal záložné právo aj na čiastku Gabriela Illésházyho. I. Houdek však zastával názor, že Gabriel Illésházy (konvertoval na katolícku vieru) sa usiloval ešte v roku 1665 márne získať od Štefana Thőkőlyho jeho záložnú polovicu Likavy. Konfiškácia Thőkőlyovských majetkov po odhalení Wesselényiho sprisahania (1666) sa týkala hradu a panstva ako celku, čo by potvrdzovalo skutočnosť, že Štefan II. Thőkőly bol v tom čase výlučným záložným pánom Likavy.

 expozicia_mobiliar.jpg

       Doba Illesházyovcov zachovala pre históriu jeden z najpodrobnejších opisov hradu a jeho zariadenia v podobe inventára z roku 1627 napísanom v slovenskom jazyku.

      Pôvodný vstup do hradu v Hunyadyho veži uzatvárala drevená, meďou pobitá brána so závorou, troma zámkami a bránkou pre peších.

      Vo veži sa nachádzali izby vrátnika a drábov. Predhradie na severnej terase (dnešný vstup) ukrývalo dve maštale pre kone a sklad pušného prachu.

      Brána vedúca na nádvorie dolného hradu, postavená okolo roku 1500, slúžila aj ako úložný priestor pre väzeňské okovy a reťaze. Uzatvárali ju vráta s dvierkami.

      Bašty dolného hradu plnili okrem fortifikačnej aj ďalšie funkcie: v strednej polygonálnej bašte sa nachádzala zbrojnica a sklad vápna.

      V inventári sa píše, že v roku 1627 bolo na hrade 8 húfnic, 61 hákovníc, 59 norimberských a 15 obyčajných pušiek, 345 delových gúľ a 4812 guliek do ručných zbraní, 226 zväzkov zápalných knôtov (lúnt), 75 smolných vencov, 117 smolných džbánov, 78 prachových náplní (petárd), 11 súdkov pušného prachu, 12 variech na prach, 4 formy na odlievanie guliek, 1 nebožiec na vŕtanie puškových hlavní, 6 ramárov k húfniciam, 19 halapartní, 2 kladivá – pucky, 2 zástavy, 60 lopát a 59 motýk na kopanie šiancov - celkovo výzbroj asi pre 150 mužov.

Priestory južnej hranolovej bašty boli zároveň aj pivovarom alebo pekárňou, na bašte boli umiestnené dve húfnice s príslušenstvom.

 hradlikava.JPG

       Do horného hradu sa vstupovalo po schodoch cez tretiu bránu s dvierkami, okovanú meďou, tu sa nachádzala drábska izba a komora obložená doskami. Nad bránou boli umiestnené hodiny a zvonec.

      Za ňou boli hospodárske miestnosti a izby pre správu panstva – kúpelňa, stará pekáreň, múčnica, dve pivnice, skladisko, kuchyňa s ohniskom, dve komory, dve izby pre hradných úradnikov.

      Ďalšie schody viedli do predsiene a k izbe kapitána hradu. Druhá predsieň oddeľovala spomínané miestnosti od panskej jedálne s troma zasklenými oknami a zeleno glazovanou kachľovou pecou.

      Za jedálňou sa nachádzala obytná miestnosť s otvoreným ohniskom, komora pre liturgické potreby ružomberského farára, temnica, pivnica, skladisko ovocia v jednej miestnosti a komôrka hlásnika.

Cez predsieň viedol vstup do hradnej kaplnky susediacej s horným skladiskom.

       Zariadenie kaplnky bolo jednoduché, oltár a tri lavice. Od skladu viedli schody k miestnosťam hradného pána – dvorane a izbe so žltými kachľami. Kachle po obvode lemovali lavice. Zariadenie miestnosti tvorili almara (skriňa) vstavaná v stene, pozlátená posteľ, 12 zelených stoličiek a stolík. Vedľa sa nachádzala obytná miestnosť s ohniskom.

      Od predsiene vedúcej do miestnosti obývaných majiteľom hradu sa popri kaplnke, po schodoch, prechádzalo do priestorov určených pre hradnú pani. Pozostávali z predsiene, dvoch izieb a komory. Ďalšia izba a komora bola pravdepodobne určená pre služobníctvo hradnej panej. Za nimi sa nachádzali dve komory pre hradných drábov, schodisko na povalu a vchod do veže, kde bola umiestnená batéria pozostávajúca z dvoch húfnic na kolesových lafetách.

      Jednoduchý mobilár hradu z roku 1627 pozostával z 30 stolov, 17 lavíc a stolíc, 21 stoličiek, 10 almár (polovica z nich bola vstavaná v stenách), 1 kredenca, 7 truhiel, 3 štokov a 3 políc, 14 postelí (dve z nich mali baldachýn), perín, rohoží, kobercov a tapiet, 1 lustra.

      Zariadenie bolo umiestnené v 45 miestnostiach, do ktorých sa prechádzalo cez 57 dverí, (z nich bolo 5 dvojitých) väčšinou drevených. Niekoľko dverí bolo zo železa. Polovica z 88 okien hradu, sčasti zamrežovaných, mala sklenenú výplň vďaka sklárskej hute hradného panstva v Ľubochnianskej doline. Kachľové alebo železné pece sa nachádzali v 13-.tich z 19-tich obytných miestností.

      Štefan I. Thőkőly na získanie Likavy použil finančné prostriedky od mesta Kežmarok, s ktorým sa ako jeho pôvodný zemepán právne vyrovnal Viedenskou zmluvou. V čase nadobudnutia hradu bol zámožným feudálom s bohatými skúsenosťami. Pochádzal z mladého ale dravého šľachtického rodu. Jeho otec Sebastián položil základy rodinného bohatstva ako obchodník s dobytkom, obilím, vínom a ako armádny dodávateľ.

      Thőkőlyovci sa v 17. stročí zaradili medzi najvýznamnejšie rody v Uhorsku a ako jediní z posledných magnátskych rodín zotrvávali dôsledne na evanjelickej viere. Ako feudálna vrchnosť boli tvrdí, čo sa prejavovalo najmä v napätých a konfliktných vzťahoch s mestom Kežmarok.

      Štefan I. si v mladosti nadobudol solídne vzdelanie na renomovaných uhorských a sliezskych školách, ktoré potom dovŕšil na akademickej pôde v Heidelbergu, Strassburgu a Baseli. Koniec 16. storočia strávil na cestách po západnej Európe, kde sa zoznámil so životným štýlom vysokých dvorských kruhov. Niekoľko nasledujúcich rokov strávil ako panoš arcikniežaťa Mateja. Bol spríbuznený s Gabrielom Bethlenom, ktorý ho počítal medzi svojich stúpencov a druhým sobášom s dcérou palatína Juraja Thurza Katarínou získal vlastnícky podiel na Oravskom panstve. Z držby Likavy sa dlho neradoval pretože na sklonku roku 1651 ako 70 ročný, lámkou sužovaný starec zomrel.

 stefan2tokoly.jpg

       Ďalší rozmach Likavy sa spájal s jeho synom Štefanom II. Thőkőlym, jedným z najbohatších magnátov druhej polovice 17. stor. v Uhorsku. Ten okrem direktoriátu v Oravskom komposesoráte zastával od roku 1652 takmer dve desaťročia úrad župana Oravskej stolice a v roku 1654 získal grófsky titul, ku ktorému pripojil Rád zlatého rúna. Rodinné majetky v Kežmarku, na Orave, Lietave, Likave rozmnožil sobášom s Máriou Gyulaffyovou z Rathótu o ďalšie bohaté panstvá v Sedmohradsku. Jeho najslávnejším potomkom sa stal syn Imrich, vodca protihabsburského povstania, uhorské (1682) a sedmohradské knieža (1690).

 frantisekwesseleny.jpg

      Priateľstvo s palatínom Františkom Wesselényim a kontakty s ďalšími sprisahancami z jeho okruhu (aj keď neskoršia obžaloba účelove zveličovala podiel Štefana II. Thőkőlyho na celom komplote. Zrínsky, Nádasdy, Frangepán boli odsúdení na smrť a popravení 1671) priniesli napokon pánovi Likavy trpké zavŕšenie jeho života. Odhalili ho ako jedného z posledných prominentných sprisahancov na základe kompromitujúcich písomností zhabaných na Muránskom hrade a podľa výpovedí zaistených sprisahancov. Pripísali mu aj vedúcu úlohu po rezignácii Františka I. Rákocziho (František I. Rákoczi si zachránil život iba vďaka intervenciám svojej matky, horlivej katolíčky Žofie Bátoriovej. Za milosť musel zaplatiť pokutu 400 tisíc zlatých a do svojej pevnosti Mukačevo prijať nemeckú posádku. ) a prípravu zajatia cisára Leopolda I. v roku 1666.

 (Fraňo Nádasdy najbohatší spomedzi uhorskej šľachty, ktorý vlastnil veľké majetky a veľa kaštieľov v Uhorsku a Rakúsku, vymyslel v dorozumení s Petrom Zrínskym a grófom Erazmom Tattenbachom smelý, ale šialený plán na zajatie cisárovej osoby. — Cisár Leopold sa vydal na cestu do Štajerského Hradca, aby odtiaľ odviezol svoju nevestu Margarétu, dcéru arcikniežaťa Ferdinanda. Nádasdy čakal na neho s päťsto husármi, ukrytý v hore neďaleko Pottendorfu, aby ho s celým jeho sprievodom zajal a ako zajatca odviezol na nejaký opevnený kaštieľ v Uhorsku alebo Chorvátsku. — Na cisárov príchod čakal až do druhého dňa, ale márne. Zbadali totiž husárov, ktorí sa potom premiestnili cez hranicu do Uhorska. Cisár prišiel neskoršie, obkolesený mocnou eskortou nemeckej jazdy.)

       1.novembra 1670 bol vydaný kráľovský rozkaz na zatknutie Štefana II. Thőkőlyho a na zhabanie jeho majetkov. Vykonávateľmi mali byť generáli Heister a Spankau, ktorý pod zámienkou dosadenia nemeckých posádok na Thőkőlyho hrady ho mali zaistiť. Štefan II. Thőkőly v tom čase pobýval so svojimi dcérami, synom Imrichom a najvernejšími druhmi na Oravskom hrade, kde v polovici novembra vystrojil svadbu dcéry Kataríny s Františkom Esterházym. Nemecké posádky nechcel pustiť na svoje hrady a vyhováral sa na svoj zlý zdravotný stav. 24. novembra Leopold I. opakovane nariadil konfiškáciu majetku. 28. novembra za prítomnosti dvoch cisárskych veliteľov začalo priame dobývanie Oravského hradu. Ťažko chorý Štefan Thőkőly potom čo stratil nádej na priaznivý výsledok rokovaní s obliehateľmi a potom čo zabezpečil útek svojho syna Imricha, 1. alebo 4. decembra 1670 umrel, podľa niektorých názorov to bola samovražda. 10 . decembra izolovaná hradná posádka kapitulovala a cisárskym vojskám padla do rúk obrovská korisť v podobe drahoceností thőkőlyovského majetku.

      Likava vzdorovala cisárskemu vojsku dlhšie a urputnejšie. 50 členná posádka na čele s kapitánom Nemessanym podstúpila obliehanie, ktoré trvalo 6 týždňov. Spočiatku bolo málo intenzívne, vyplnené výpadmi hradnej posádky a protiútokmi obliehajúcich. Povesti hovoria, že thőkőlyovské drahocennosti zamurovali a 13- ročný Imrich ušiel z obliehaného hradu prezlečený za poddanské dievča.

      Po príchode generála Heistera z Oravy 19.12.1670 začali intenzívne delostrelecké súboje, ktoré hrad veľmi poškodili. V noci 21.12. prieskum obrancov zistil, že delostrelecké postavenia cisárskych vojakov sú neobsadené, na čo posádka potichu opustila hrad. Korisť objavená na Likave bola značná. Len dve sukne Thőkőlyho dcér vyšívané zlatom pokryli výdavky za niekoľkotýždňové obliehanie hradu. Hodnota konfiškovaného hnuteľného majetku predstavovala tri milióny zlatých.

Štefan II. nadviazal na staviteľské aktivity svojho otca a výrazne ovplyvnil podobu Likavského hradu ako živého fungujúceho sídla.

 

tunel.JPG

       Keďže hrad nemal dostatočné zdroje pitnej vody, nechali jeho nový majitelia s vysokými nákladmi (100 000 zlatých) vysekať v brale chodbu so schodiskom ku novej studni (alebo cisterne) na jej južnom úpätí. Na stavbu mohutnej okrúhlej bašty podľa dobového podania použili bielka z vajec a vápno hasili nie vodou ale vínom. Múry bašty odolávali aj nástrojom robotníkov počas búracích prác v roku 1707.

      Hrad a predhradie od severu, západu a juhu vrúbil pás záhrad, ktoré prirovnávali k babylonským semiradiným záhradám.

      Vojnové udalosti na sklonku roku 1670 Likavu vážne poškodili.V auguste 1677 Leopold I. nariadil, aby bola Likava obnovená ako bezpečné útočisko obyvateľov Liptova v prípade vojnových udalostí. Na opakovanú žiadosť Liptovská stolica odpovedala záporne a ani generálna kongregácia liptovskej šľachty v roku 1680 nechcela prevziať zodpovednosť za opravu a údržbu Likavy, lebo okrem iného za bezpečné miesto považovala hrad v Hrádku, na ktorom bola v roku 1677 uložená aj stoličná pečať. Posledné stavebné úpravy sú z roku 1678 a zrejme ich vykonala uhorská kráľovská koruna v súčinnosti s cisárskymi vojenskými inžiniermi. Posilnili hradby postavením pilierov a zrútili vežu donjon.

opevnenie.JPG

       Takmer desať rokov trvajúce politické a náboženské perzekúcie a priaznivá zmena na poli zahraničnej politiky (fr. spojenectvo, podpora Poľska, Sedmohradska a veľkovezíra Kara Mustafu) vyrástli do nového povstania proti habsburskému absolutizmu. Na jeho čele stálo knieža Imrich Thőkőly (1657-1705), ktoré pred ôsmimi rokmi opúšťalo Likavu ako utečenec. V letných a prvých jesenných mesiacoch 1678 podnikli Thőkőlyho malkotenti spolu so spojeneckými oddielmi bleskové a úspešné ťaženie na východnom a strednom Slovensku. Ich postup zastavila až vojenská porážka pri Žiari nad Hronom na začiatku novembra.

      V Ružomberku sa pred vypuknutím povstania vystriedalo niekoľko jednotiek habsburskej armády. V auguste Likava prichýlila oddiel cisárskych kyrysníkov, ktorý po čase prešiel do kaštieľa sv. Žofie na severovýchodnom okraji mesta. Tento rozsiahly komplex budov v septembri 1678 obľahlo povstalecké vojsko a prekvapilo tu 200 cisárskych vojakov a 40 likavských komorských drábov, ktorí sa po tri dni úporne bránili. Zúrivý boj o kaštieľ sa skončil masakrou cisárskych ozbrojencov povstalcami. Uprednostnenie pevných stien ružomberského kaštieľa pred mohutnými múrmi Likavy je nepriamym svedectvom o nedobrom stave hradu a úpadku jeho vojenského významu. Krátko po odchode povstalcov, v oktobri 1678 bola na hrade opäť cisárska posádka. Keď na konci mája 1680 Imrich Thőkőly opäť vytiahol do boja, jeho vojaci obsadili hrad, ale už v júni na ňom sídlila cisárska posádka generála Caprara.

      Cisár Leopold I. tiesnený Thőkőlym, Turkami aj Francúzmi zvolal snem stavov do Šoprone na 26. 4. 1681. Výsledkom snemu bola nakoniec aj možnosť navrátenia sa exulantov, vrátenie cca 50 z 880 odobratých kostolov evanjelikom a možnosť vybudovať si v každej stolici po dva kostoly

       Po vojenských úspechoch letnej kampane v roku 1682, ktorá vyvrcholila dobytím strategicky významného Fiľakova, uznal sultán Mohamed IV. Thőkőlyho za kráľa horného Uhorska. Imrich Thőkőly korunu neprijal, lebo nebojoval za korunu, ale slobodu. Oženil sa s bohatou katolíčkou Ilonou Zrínskou, vdovou po Františkovi I. Rákoczim (1679), ktorej otca popravil cisár za Wesselényiho sprisahanie. Táto žena sa udatne bránila v pevnosti Mukačevo ešte štyri roky potom ako Imrich Thőkőly ušiel do Turecka po porážke pri Prešove (12. júla 1684). Ako jediná žena v histórii dostala najvyššie turecké vyznamenanie. Z Mukačeva bola odvedená s deťmi do Viedne a jej 12-ročný syn František II. Rákoczi - vodca posledného stavovského povstania, bol daný na výchovu jezuitom do Jidřichovho Hradca.

     Imrich Thőkőly neopustil svoju manželku ako zbabelec. Dočasne ho síce opustilo vojenské šťastie, spojenci a aj dôvera Turkov, ktorí ho odvliekli do Belehradu. V roku 1690 mu zverili vedenie vojsk v Sedmohradsku, kde porazil cisársku armádu a zajal generála Heistera. Toho vymenil za manželku, ktorú držali v kláštore uršuliniek. Spolu potom žili v Nikomédii na majetku darovanom od sultána. Ilona zomrela r. 1703. Dožila sa 60 rokov. Imrich ju prežil o dva roky.

(Ešte prv ako bolo vypovedané oficiálne prímerie 21.6.1683 Thőkőlym, dochádzalo k drobným zrážkam oboch strán. Počas nich 14. mája 1683 kuruci prepadli vojenskú posádku na Likave, pričom prišlo o život 22 cisárskych pešiakov. )

       Po strategických porážkach turkov pri Viedni a Parkane (Štúrove) zimovalo na Likave a ďalších hradoch severozápadného Slovenska 5 kompánií cisárskeho pešieho pluku Knigge. O rok neskôr pred letným útokom Karola Lotrinského na pevnosť Nové Zámky, je Likava spolu s Oravou zimným táborom polovice pešieho pluku plk. Aspremonta Lindena, grófa z Renkheimu. Významné úspechy cisárskej armády v r. 1685 a 1686 (dobytie Nových Zámkov, Prešova a Budína) spečatili osud povstania „slovenského kráľa“ a skončili Prešovskou jatkou 1687. Likava naďalej slúžila cisárskej armáde ako kasárenský objekt v zázemí. Z roku 1687 pochádzajú záznamy o zdieraní okolitých dedín posádkou dislokovanou na hrade.

       V roku 1690 dostal likavské panstvo a hrad do zálohu uhorský primas a ostrihomský arcibiskup Juraj Szechényi – výrazná osobnosť verejného a cirkevného života, mecén cirkevného školstva a reholí, vedúca osobnosť rekatolizačnej politiky. Roky jeho držby boli obdobím svojvoľného zvyšovania feudálnych povinností, nerešpektovania privilégií Ružomberka, Nemeckej Ľupče, Trnovca a to aj napriek ochrannému mandátu Leopolda I. z roku 1691. Na jeho podnet sa opäť začala rozvíjať banská činnosť v okolí Ružomberka. Po smrti Juraja Szechényiho sa Likava a jej domínium opäť dostali pod priamu správu uhorskej kráľovskej komory.

      Od polovice 90 rokov 17. storočia konsolidovali pomery na hradnom panstve komorskí prefekti Ján Leonard a Ján Jakub Neffzer. Ján Jakub Neffzer veľmi nekompromisne chránil komorský monopol obchodu so sedmohradskou soľou a stíhal predajcov a dovozcov poľskej soli (pre obchod s poľskou soľou malo obyvateľstvo Liptova, Oravy a Turca privilégium Ľudovíta I. Veľkého z roku 1354). Na hrade Likava bol vytvorený veľký soľný sklad.

      Vrchnosť si vynucovala vysoké dane, nazývané vtedy kontribúcie. Vojenskí velitelia a vojsko si tvrdo počínali a národ bol unavený. Na konci 17. storočia vzrastalo zbojníctvo, korupcia a daňové preťaženie viedlo poddaných medzi povstalcov. Evanjelikom brali kostoly a jezuiti ich nútili konvertovať.

       Na Likave krátko pred vypuknutím posledného stavovského povstania Františka II. Rákocziho tvorila posádku jedna z tzv. slobodných rôt, posádkového vojska pevností a hradov, pozostávajúcich z čiastočných invalidov a veteránov tureckých vojen, slabo vyzbrojených a zásobovaných, podliehajúcich veleniu cisárskeho poľného zbrojmastra grófa Ottavia Nigrelliho.

       V lete 1703 prijal František II. Rákoczi (1676-1735)vo svojom poľskom exile ponuku vzbúrencov z Potisia a postavil sa na čelo prepukajúceho povstania. Jeho dôverným priateľom bol župan užskej župy Mikuláš Berčani, ktorý sa stal hlavným veliteľom jeho vojska. Poddaných si získal sľubom, že budú slobodnými roľníkmi. Šľachta bola rezervovaná až kým si nezískal popredných cisárskych veliteľov, ktorí aj s vojskom prešli na jeho stranu. Organizovania evanjelikov sa ujal barón Ján Gottfried Hellenbach, banský podnikateľ v B. Štiavnici, lekár, ktorý zvolal evanjelických zástupcov na poradu do Cerova, kde r. 1704 vyvolili superintendentov.

      Situácia sa pre cisársky dvor stávala vážnou a už 20. augusta Leopold I. prikázal premiestniť delá z komárňanskej pevnosti na hrady Orava, Lietava a Likava. V septembri prešla cez Liptov veľká kolóna kurucov, ku ktorej sa pridali miestne oddiely Juraja Lubyho a Michala Okolicsanyiho. V nasledujúcom mesiaci sa liptovská stolica oficiálne pridala k Františkovi II. Rákoczimu. Na prelome októbra a novembra Likavu obľahli povstalci. 2. novembra 1703 obliehatelia poslali po delostrelectvo v snahe urýchliť dobytie hradu a uvedomujúc nebezpečenstvo, aké by pre ne predstavovala cisárska posádka ponechaná na hrade hlboko v zázemí s možnosťou spojiť sa s oddielmi generála Schlicka, postupujúcimi z dolného Považia. Ďalšie ohrozenie predstavovali insurekčné jednotky Trenčianskej stolice a moravská milícia, ktoré krátkodobo ovládali Žilinu. Po víťazstvách kurucov pri Zvolene a Rajci sa situácia zmenila a obliehanie nadobudlo charakter blokády, pokým kurucké jednotky dobývali zo severoslovenských stolíc Oravský hrad. Po kapitulácii Oravy 5. decembra vojsko povstalcov na čele so známym kuruckým veliteľom Jánom Lubym z liptovskej Beňadikovej posilnil obliehateľov Likavy. Cisárska posádka na čele s prefektom panstva Jánom Jakubom Nefftzerom na základe prísľubu voľného odchodu obrancov i s ich hnuteľným majetkom kapitulovala 18. decembra 1703. Okrem finančnej hotovosti, ktorú preceptor likavského panstva vydal liptovským zemanom, boli vítanou korisťou najmä veľké zásoby nedostatkovej soli, z ktorých bolo 20 vozov odoslaných kuruckej armáde. Hrad obsadila 50-členná povstalecká posádka a v rukách Rákocziho stúpencov zostal až do svojho zániku v r. 1707.

 Leopold I. sľúbil odpustiť dane a vyhlásil amnestiu tým, ktorý zavčasu zanechajú odboj.

 maľba Likavy

       Rákoczi si netrúfal udržať poškodený hrad Likavu pred cisárskymi vojskami a na základe uznesenia krajinského snemu 1707 rozkázal Likavu zbúrať. K búracím prácam boli povolaní po dvaja z každej usadlosti liptovskej stolice a aj miestni baníci. Hrad nebol zničený kompletne, postačilo zbúrať niektoré múry a strhnúť alebo vypáliť drevené podlahy a strechy. Inventár hradu previezli na hrad Orava, časť zariadenia možno aj do kaštieľa sv. Žofie v Ružomberku, časť si rozobrali liptovskí zemani. Zvon z roku 1653 z hradnej kaplnky bol údajne prevezený do Liptovskej Lužnej.

Sídlom komorského panstva, r. 1762 zlúčeného s hrádockým, sa stal ružomberský kaštieľ sv. Žofie.

      Do Ružomberka bola zvolaná synoda evanjelikov, ktorej išlo o obnovenie cirkevného života. 8 kánon obsahuje článok o obradoch, čo sa prikazuje a čo ruší. Zaviedlo sa trojnásobné zvonenie pred službami Božími, zrušili sa bočné oltáre, prežehnávanie na čele, nosenie kríža na pohreboch. Zaviedlo sa oddelené sedenie mužov a žien v chráme,...Kazateľom sa neodporúčalo mať na hlave baret, parochňu a používať púder. Hoci povstanie Františka II. Rákocziho stroskotalo a evanjelikom nastali ťažké časy, Ružomberská synoda mala význam v udržaní čistoty učenia a v správe cirkvi.

 

      Článok bol spracovaný podľa informačných tabúľ v Hunyadyho veži na Likave.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Nekradnite, Boh vás vidí. Ako vyzerali prvé zájazdy po Nežnej revolúcii

Cestovali s paštétami a termoskami a hodiny v autobusoch prespievali. Keď Taliani videli československý autobus, zamykali záchody.

PRIMÁR

Víkendové dospávanie môže ovplyvniť dĺžku života

Žijú dlhšie víkendoví dospávači, alebo ľudia s pravidelným spánkom?


Už ste čítali?