Slávne gymnázium na gazdovskom dvore

Autor: Jana Perásková | 18.3.2010 o 20:05 | (upravené 19.3.2010 o 17:24) Karma článku: 7,56 | Prečítané:  2333x

     Bolo to v roku 2004, keď sme autom prechádzali ulicami Revúcej. Slnko opieralo svoje lúče do karosérie a my sme v čiernom oblečení ledva dýchali. Bol to smutný deň pre našu rodinu, pretože po ťažkej chorobe umrela moja krsná mama. Hoci v Revúcej máme časť rodiny, mesto nepoznám. Tu ma zrazu upozornili: „To je budova Prvého slovenského gymnázia!“ V duchu som zapochybovala, že by v takej budove, ktorá skôr pripomínala bohatší gazdovský dvor, mohlo byť gymnázium. Prízemná budova s mohutným lomeným krovom, s malými okienkami medzi väčšou drevenou bránou, sa mi zdala nevhodná, čo i len pre dedinskú školu a nie to pre vychýrené gymnázium.

Latinákov dom, v ktorom bolo zriadené prvé gymnázium.Latinákov dom, v ktorom bolo zriadené prvé gymnázium.Dubovský

     Jednoducho som si nevedela predstaviť, ako by sa v tomto domčeku našlo dostatok miesta pre vyučovanie 8 tried a pre profesorský zbor.

     Doteraz som na internete nenašla okrem holých faktov o založení gymnázia v roku 1862, žiadne zaujímavé podrobnosti. Ako fakt ma zaujala zmienka, že z dividiend Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti bolo gymnázium bohato podporované. Nebol by fakt faktom, keby to v skutočnosti nebolo trochu, či podstatne inak. Konečne obraz o tom ako to asi bolo, som si vytvorila po prečítaní knihy „Revúca" od Dušana Dubovského, v ktorej dosť podrobne sleduje osudy tohto naozaj výnimočného gymnázia.

Založenie prvého slovenského gymnázia

     Často sa v súvislosti s gymnáziom poukazuje na fakt, že fungovalo v dobe maďarizácie. V Uhorsku v čase založenia slovenského gymnázia v Revúcej existovalo 76 gymnázií, z toho len na piatich dvojjazyčných gymnáziách sa vyučovala slovenčina (4 nemecko-slovenské, 1 maďarsko-slovenské) . Ich úroveň sa nedala porovnať s úrovňou, akú mali za štúrovcov.

     Požiadavka, aby sa slovenský jazyk uplatňoval v správe, súdnictve a školstve, bola zapracovaná aj do programového vyhlásenia Memoranda národa slovenského, ktoré bolo schválené slovenským národným zhromaždením v Martine v roku 1861.

     Myslím, že príliš prehnané požiadavky na vytvorenie akejsi autonómie ani nemohli byť splnené uhorským snemom, avšak Štefan Marko Daxner (osnovateľ Memoranda národa slovenského) sa nevzdal aspoň smelej myšlienky založiť slovenskú strednú školu. Uvažoval o zriadení školy v jeho rodnom Tisovci alebo v Revúcej. V Revúcej našiel podporu u farára Ľudovíta Reussa, ktorý plánoval založiť slovenskú reálku a od mešťanov Revúcej mal prisľúbenú podporu 24 000 zlatých a od ev. a. v. cirkvi plat pre jedného učbára.

      Na konventoch ev. a. v. cirkvi sa nakoniec dohodlo na založení slov. ev. gymnázia. Keď sa táto radostná správa rozniesla, národ začal preukazovať svoju statočnosť finančnými podporami. Mesto Jelšava vo svojej knihe o meste poukazuje na to, že prispelo 500 zlatými rovnako, ako vlasteneckejšie zmýšľajúci Tisovec. Najväčšia čiastka prišla od mesta Ratková 2000 zlatých a od Eduarda Zsedényiho, dištriktuálneho dozorcu. Cirkev a obec Kameňany spolu prispeli 1250 zlatými. Kapitál na založenie gymnázia predstavoval 8871 zlatých, ktorý mal priniesť každý rok na úrokoch 500 zlatých. Dobrý finančný začiatok dovoľoval navrhnúť jednému učbárovi plat 700 zlatých ročne a odmenu pre správcu školy 100 zlatých ročne.

     16. 9. 1862 prv ako sa začalo vyučovať, zasadol konvent, ktorý ustanovil za hlavného dozorcu gymnázia Daxnera - druhého podžupana Gemerskej stolice, za miestneho dozorcu Mateja Nandrássyho a za pokladníka Karola Štefančoka. Okrem toho zvolili gymnaziálny výbor a za učbára a správcu gymnázia Augusta Horislava Škultétyho. Druhým učbárom bol Rudolf Homola. Ďalej určili didaktrum (školné), ktoré spolu so zápisným bolo 6 zlatých. V gymnáziu začala fungovať jedáleň (alumnea), pričom celoročný poplatok za stravu v tomto prvom roku bol pre študenta maximálne 20 zlatých a zahŕňal jeden obed a jednu večeru. Jeden z učbárov bol zároveň aj vedúcim školskej jedálne (Ephor alumnea) a staral sa o nákup surovín a každé ráno prichádzal vydať kuchárke potraviny na varenie. 

      Gymnázium v Revúcej začínalo vyučovať v šk. roku 1862/63 skutočne v tej gazdovskej kúrii na Novej ulici (dnes Muránskej ul.), ktorú si prenajali od Latináka. Do školy nastúpilo 42 žiakov a rozdelili ich podľa vedomostí do dvoch tried. Prvý rok bol úspešný a dokázali odkúpiť aj Latinákov dom za 2000 zlatých.

     Dom, v ktorom bola škola, mal so záhradou 480 štvorcových siah (uhorská štvorcová siaha = 3,59 m2. Samotný dom mal 84 štvorcových siah. Na pravej strane v triede s troma oblokmi sa učili žiaci prvých ročníkov, za ňou bola menšia trieda pre štvrtákov, v nej boli kabinety a knižnica. Na ľavej strane bola trieda pre druhákov, ktorá zároveň slúžila ako jedáleň - alumneum. V šk. roku 1864/65 sa tam stavovalo 98 študentov. Za touto miestnosťou bola menšia trieda pre tretiakov a ešte kuchyňa, ktorá bola zároveň bytom kuchárky.

     Na ďalší rok otvorili ďalšie dve triedy a teda už do kompletného nižšieho gymnázia nastúpilo 82 študentov - chlapcov. To že na gymnázium brali len chlapcov, je pre nás dnes zvlástnosťou.

      Zopár dievčat z Revúcej chodilo medzi rokmi 1871 - 73 do Dievčenského vychovávacieho ústavu, ktorý založil Samuel Ormis, Ľudovít Greiner, Ján Fakla, S. H. Škultéty a Ondrej Tóth. Vyučovanie rozvrhli na tri roky a bolo určené pre dievčatá od 10 do 14 rokov. Žiačkami boli prevažne dcéry zakladateľov. Učili sa náboženstvo, slovenčinu, maďarčinu, nemčinu, zemepis, prírodopis, fyziku, dejepis, počtovedu, kreslenie, krasopis, spev, ručné práce. Dievčenský vychovávací ústav začal svoju činnosť v r. 1870/71 pod vedením súrodencov Bottovcov Júliusa a Heleny. Rozvrh hodín bol dlhý, od 8.00 do 16.00. Ústav zanikol asi ešte pred zatvorením revúckeho gymnázia.

Učebné osnovy a chod gymnázia

       Z prvého slovenského gymnázia sa zachoval podrobnejší rozvrh učebných predmetov pre každý ročník, dokonca aj maturitné témy a príklady z matematiky. V šk. roku 1863/64 pribrali ďalších učbárov: Samuela Ormisa a Gustáva Schmidta (švagra Pavla Dobšinského). Vyučovalo sa: náboženstvo, latinčina, slovenčina, maďarčina, nemčina, zemepis a dejepis, prírodopis, počto-meroveda a okrem toho boli mimoriadne predmety ako krasopis, kreslenie a spev. Prváci mali 20 hodín týždenne, druháci 22 hodín, tretiaci a štvrtáci 24 hodín týždenne nerátajúc mimoriadne predmety.

       Veľký význam malo založenie Matice slovenskej 4.8.1863. Gymnázium vložením vkladu 100 zlatých ( r. 1866) sa stalo jej zakladateľom. Matica slovenská bola veľkou oporou pre gymnázium, nielen bezplatným dodávaním kníh a časopisov ale tiež peňažnými príspevkami. Gymnázium, ktoré vzniklo ako evanjelické, nebolo totiž štátom podporované. Škola zabezpečovala chod svojej prevádzky, rozširovanie zbierok nerastov, zemepisných máp, prístrojov k výučbe fyziky, hudobných nástrojov z dobrovoľných príspevkov jednotlivých občanov, zo zbierok miest a obcí a tiež zo zbierok evanjelickej cirkvi. Zaujalo ma, že medzi darcami kníh do knižnice bol často Matej Hrebenda, ale prispievali aj redakcie Cirkevných listov, Obzoru a Sokola, posielaním časopisov zdarma. To že darcom pre ev. gymnázium bol katolícky kňaz Martin Čulen (neskôr správca nižšieho gymnázia v Kláštore pod Znievom), poukazuje na jeho vlastenecký duch, ktorý nezastavila od podpory dobrej veci ani iná konfesia. Jednou z osvedčených foriem získavania finančných prostriedkov bolo organizovanie divadelných predstavení a tanečných zábav. Keď sa začala stavať nová budova gymnázia, bola vyhlásená lotéria. Cez prázdniny žiaci sami chodili po Uhorsku ako suplikanti a vyberali milodari pre alumneum.

     K vlasteneckému duchu, ktorí vládol v škole mnohí prejavovali nedôveru. Medzi nimi bol aj riaditeľ Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti, ktorý odmietol školu podporiť. Mesto Revúca si plnilo svoj záväzok voči škole financovaním platu jedného učbára vo výške 700 zlatých ročne z handelskej kasy. Táto kasa bola napĺňaná už od roku 1812 dividendami zo železiarskeho podnikania Muránskej únie, v ktorej bolo mesto najväčším účastinárom a od roku 1852 po zlúčení Muránskej únie, Rimavskej koalície a Spolku gemerských železiarov sa plnila zase dividendami Rimavsko - muránskej železiarskej spoločnosti. Z tejto kasy mesto postavilo napríklad mestské kúpele. Stav pokladnice sa pred úradmi utajoval, preto sa zachovalo málo údajov.

      V šk. roku 1864/65 bola otvorená piata trieda, čo znamenalo potrebu ďalších priestorov. Provizórne si prenajali miestnosť v metskom dome. Po otvorení šiestej triedy uvažovali o prenajatí a kúpe drevených domov na Dolnej ulici (dnes Železničnej) od mesta. Tam sa potom presťahovali triedy vyššieho gymnázia. Avšak triedy boli od seba dosť vzdialené, čo zdržovalo učbárov pri premiestňovaní sa z triedy do triedy.

     Za ďalších učbárov boli prijatí Pavol Krman a Jozef Kvetoslav Holub. Pre školský rok 1866/1867 prijali ďalších učbárov PhDr. Ivana Branislava Zocha a Gustáva Lojka známeho pod pseudonymom Hostivít Tisovský.

      Po príchode I. B. Zocha sa začal na revúckom gymnáziu vyučovať telocvik, na takej úrovni, akú doteraz v Uhorsku nepoznali. Bol to síce nepovinný predmet, platilo sa zaň 50 grajciarov ročne, pričom v zime sa necvičilo, ale v šk. roku 1868/69 sa naň zo 166 žiakov prihlásilo až 104. Na školskom dvore dokázali svojpomocne zhotoviť kladinu, hrazdu, bradlá, sťažne na šplh. Niektorí v tejto jeho výchove videli nebezpečný výcvik študentov na boj za odtrhnutie Slovákov od Uhorska.

B. Zoch začal r. 1866 režírovať aj ochotnícky súbor a ako prvú hru naštudoval „Kocúrkovský bál." Za tých pár rokov naskúšali s ním žiaci množstvo hier, s ktorými prejazdili na rebrinákoch okolité i vzdialenejšie mestá a obce.

V roku 1866 zriadil v Revúcej aj meteorologickú stanicu, ktorú vybavil prístrojmi na meranie sily a smeru vetra, vodných zrážok a tepla. Výsledky pozorovaní zaznamenával veľmi svedomite a sú známe aj vďaka jeho publikačnej činnosti napr. v časopise Obzor. Touto meteorologickou stanicou predbehol Ústredný meteorologcký ústav, ktorý bol v Pešti vybudovaný o štyri roky neskôr.

Keď k tejto činnosti zahrnieme aj písanie hier, fotografovanie, výskumné práce napríklad v oblasti akustiky, písanie učebníc z fyziky, geometrie, psychológie, telocviku, založenie litografického ústavu 1868/69, vyučovanie, stavebný dozor... 24 hodín denne je málo. No a k tomu všetkému sa roku 1867 oženil s Karolínou, dcérou pokladníka Štefančoka, s ktorou mal dve deti.

       Šk. rok 1868/1869 bol historický, pretože sa konali prvé maturity v slovenskom jazyku a bolo otvorené učiteľské semenisko (učiteľský seminár). Na písomných maturách sa počas piatich dní prekladal z latinčiny Cicero, z gréčtiny Hómer, písali sa slohové práce v slovenčine, maďarčine a nemčine a na matematike boli tri príklady. A dokonca bola aj skúška z telocviku.Ústne maturitné skúšky boli pred verejnosťou v ev. kostole o niekoľko dní neskôr, kde slávnostne začali príhovorom hlavného dozorcu gymnázia a recitovaním žiakov v slovenskom, maďarskom, nemeckom a latinskom jazyku. K skúškam pristúpilo 7 študentov (Beblavý, Banšell, Čulík, Fábry, Hrozný, Hrušovský, Kmeť) a zmaturovali všetci. Superintendant potiského dištriktu Karol Máday, pochválil prípravu maturít a povedal, že na takých dobrých maturách ešte nebol.

      Do učiteľského semeniska sa prihlásili 17 žiaci z rôznych ročníkov, pretože podľa štatútu sa tam mohli prijímať žiaci už od 4. ročníka gymnázia. Učili sa výchovedu, chovovedu, telesnú, zemepis, chrámovú hudbu a spev, československú biblickú reč, výklady ku katechizmu. V ďalších ročníkoch didaktiku, katechetiku, hospodárstvo, štepárstvo, gymnastiku, krasopis, kreslenie, zdravovedu, slohové cvičenia,...

        V šk. roku 1869/1870 gymnázium v Revúcej vstúpilo do svojho ôsmeho roka, v ktorom maturovalo 12 študentov.

       Je ťažké opísať, koľko toho učitelia revúckeho gymnázia zo seba vydali a obetovali. Platy niektorých v porovnaní s profesormi v Pešti boli smiešne. Zatiaľ čo v Pešti mal profesor 1450 zlatých ročne, v Revúcej bol najvyšší plat 700 zlatých ročne a najnižší 300 zlatých ročne. Pričom prenajatie hospody (bytu) v Revúcej bez kúrenia stálo 70 - 100 zlatých ročne. No a keď si uvedomíme, že títo učitelia mali manželky a deti, vyžiť z takého platu nebolo snáď ani možné. Okrem už spomínaných učbárov tu učili: Samuel Ormis, Ján Kordoš, Mieroslav Kovalevský, Karol Viest, Ján Dérer, Ľudovít Čulík, Július Botto, Ľudovít Mičátek, Bohuslav Laciak, Andrej Sokolík.

Stavba novej budovy

       Gustáv Lojko, najkrajší a druhý najvyťaženejší učbár, umrel len ako 28 ročný, r. 1871. Nedožil sa ani postavenia novej budovy gymnázia. Dňa 8. marca 1871 hlavný dozorca gymnázia Ján Francisci požiadal magistrát o rozhodnutie, kde bude nové gymnázium stáť. Na jeseň 1871 síce už mali vytiahnuté múry prvého poschodia, ale mesto im prikázalo zamurovať okná smerom na Rajčulu. Samotní učbári robili na stavbe dozor zdarma. Stavba prečkala do jari prikrytá slamou. Nebolo však peňazí a aj pôžička od Františka Palackého vo výške 2000 zlatých sa rýchlo minula. Stavba bola nákladná aj preto, že si museli postaviť vlastnú teheľňu a najať tehliara, pretože mesto v tom čase stavalo na námestí lekáreň a byt pre učiteľa, takže nemohli kupovať tehly z tehelne. Veľkú čiastku 4000 zlatých požičal Karol Ehn. Vôbec prvým väčším dobrodincom bol knieža Coburg, ktorý dal 40 000 kusov šindľov, dosky a 400 lát za polovičnú cenu ešte v roku 1870.

foto: Nov

I. B. Zoch s J. K. Holubom a dvoma ďalšími učbármi podstúpili také sebazapretie, že sa vzdali dokonca aj fajčenia. A museli to byť tuhí fajčiari, keď za jeden a pol roka našetrili 800 zl.
Do jesene dokázali 10-12 murári pod vedením murárskeho majstra Pavla Samajdáka dokončiť 5 tried. Celá stavba dlhá 22 siah a široká 7 siah vychádzala z náčrtov Zocha.
     Dňa 4.2.1873 sa konala slávnosť odovzdania novej budovy. Avšak v prácach na budove sa pravdepodobne pokračovalo aj ďalej. Nová budova gymnázia ako ju stihli dokončiť mala hodnotu 20 409 zlatých. Z tej sumy bola dlžoba 8053 zlatých, 3 809 zlatých získali z predaja žrebov a ostatok vyzbierali od ochotných darcov.

       Už dlho sa objavovalo obviňovanie, že školy (gymnázium a učiteľské semenisko) sú protištátne. Zoch, Ormis boli považovaní za panslavistov. Darmo sa gymnázium obhajovalo tým, že na škole študujú aj maďari. Už pre tieto názory im ministerstvo kultúry zakázalo 12.5.1873 celoslovenskú zbierku na gymnázium.

Zatvorenie gymnázia

      20.8.1874 František Jozef I. svojim podpisom zatvoril gymnázium. Školy a ich inventár prevzal revúcky advokát Dezider Mihálik. Na deň 22.7.1875 bola vypísaná verejná licitácia gymnaziálneho majetku. Š. M. Daxner podnikal kroky proti zhabaniu majetku, ale bezúspešne, podarilo sa mu len oddialiť licitáciu na 24.2.1876. Novú budovu gymnázia odkúpilo mesto za 7600 zlatých a pôvodnú budovu odkúpil mestský lekár Ján Marczell za 1700 zlatých. Túto budovu r. 1971 štát odkúpil a umiestnil tu expozíciu o prvom slovenskom gymnáziu.

      V novej budove v šk. roku 1876/77 otvorili štátnu meštiansku školu. Vyučovacou rečou bola maďarčina, hoci do školy chodila takmer polovica detí slov. národnosti.

      Zaujímavé je, že pri zriadení Československého štátneho reálneho gymnázia v roku 1919 stál staručký Július Botto, ktorý pôsobil ako učbár ešte na Prvom slov. ev. gymnáziu. O tomto gymnáziu však už r. 1927 bolo rozhodnuté, že bude zrušené. Boli to krízové roky a Revúca mala v tom období snáď najmenej obyvateľov. Po druhej sv. vojne začalo činnosť osemročné gymnázium, ktorého pokračovateľkou bola Jedenásťročná stredná škola. Pri príležitosti 125. výročia založenia Prvého slovenského gymnázia r. 1987 bola daná do užívania nová škola a gymnázium sa pomenovalo po Martinovi Kukučínovi - známom spisovateľovi, ktorý bol študentom Prvého slov. ev. gymnázia.

      Počas 12- ročnej existencie gymnázia sa naň zapísalo 566 študentov, z ktorých viac ako 100 sa stalo významnými osobnosťami. (Ján Miloslav Hodža, Ján Miloslav Hroboň, Ján Janoška, Miloslav Krčméry, Jozef Škultéty,...)

      Tak ako sa o vznik prvého slovenského gymnázia zalúžilo mesto Revúca a ev. a.v. cirkev, tak sa zalúžili aj o jeho zrušenie. No medzi tým z gymnázia vzniklo zásluhou jeho pedagógov veľgymnázium (tak sa o ňom píše už aj v roku 1874 v Národných novinách a tiež je tak bežne pomenovávané v spise vyšetrovacej komisie). Podnet k vyšetrovaniu na gymnáziu dal revúcky mešťanosta O. Bartóffy, ktorý zaslal stoličnému výboru „Memorandum", v ktorom obvinil gymnázium z protivlastnenckého zmýšľania. Dňa 15. 4.1874 kvôli tomu zasadol stoličný výbor Zvolenskej župy a odtiaľ bolo zaslané memorandum vláde. Minister školstva Agošt Trefort vyzval superintendanta Czékusa, aby to vyšetril.

Vyšetrovacia komisia sa zaujímala o príjmy a výdavky gymnázia, o študentské spolky, niektorým zhabali aj zošity a písomné práce. Czékus sa naozaj snažil a na učbárov všeličo popísal. Napríklad, že Štefan Ormis už v B. Štiavnici sedel za poburovanie haviarov, že Zoch na otázku v maďarčine odpovedá vzdorovite po slovensky, že Botto učí, že Maďari do tejto vlasti len prišli a zanedlho príde čas, keď pôjdu ta, zkadiaľ prišli, že Čulík nechce maďarskú reč zo svojich úst vypustiť, a že Kovalevský otrepával o katedru knihu maďarčiny a povedal, že by radšej učil mongolskú reč,...

      Zápisnica vyšetrujúcej komisie bola potom prerokovávaná v seniorátoch ev. cirkvi a v štyroch seniorátoch sa hlasovalo za zrušenie gymnázia. Gemerská župa zároveň navrhla, aby bola v Revúcej zriadená štátna reálka.

      Evanjelická cirkev to zaklincovala na konvente potiského dištriktu v Miškovci 30. -31.7., kde sa gymnázia vzdala ako evanjelického.

      Ešte že sa pod zrušenie gymnázia podpísal František Jozef I., pretože inak, by celá hanba okolo zániku veľgymnázia bola na pleciach evanjelickej cirkvi a mesta Revúca, ktoré už odmietalo školu sponzorovať. Hovoriť o tom, aké je vyčerpávajúce zháňať peniaze na školu, ktorá nie je dotovaná štátom, by iste vedel pokladník gymnázia Štefančok, ktorý sa razom stal v Revúcej veľkým zástancom zriadenia štátnej školy. Píše sa o ňom, že sa zaslúžil o násilné poštátnenie revúckych evanjelických škôl, ale pýtam sa, akých evanjelických škôl, keď sa ich sama cirkev vzdala. Je málo prevdepodobné, že veľgymnázium a učiteľské semenisko by bez finančného krytia rok 1875 prežili.

     Tak sa mi zdá, že keď hovoria peniaze, vlastenecký duch mlčí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovensko väzní boháča z Ruska, ktorý hovoril o úplatkoch pre Kremeľ

Valentin Vinogradov sa mal dopustiť podvodu pri obchode s nehnuteľnosťou. Nikomu pritom nevznikla škoda.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Kúpiť lístky na hokej cez web? Nemožné

Robili čo mohli, dopadlo to ako vždy.

Stĺpček Petra Schutza

O vydaní Vinogradova do Ruska by sa nemalo ani uvažovať

Rusko nie je právny štát.


Už ste čítali?