O Tchajwane s Radovanom Škultétym autorom výstavy Tchajwan – ostrov dvoch tvárí

Autor: Jana Perásková | 7.2.2015 o 11:37 | (upravené 9.2.2015 o 19:33) Karma článku: 3,96 | Prečítané:  712x

V čom vidí podobnosť medzi Tchajwanom a Slovenskom, oplatí sa na Tchajwane študovať, aké detstvo majú tchajwanské deti, uprednostňujú cestoviny pred ryžou, čo sa tam oplatí vidieť?

Na úvod trošku politiky: Samotný Tchajwan sa oficiálne nazýva Čínska republika – pozor, nemýliť si s Čínskou ľudovou republikou, bežne označovanou ako Čína – a je následníkom politickej entity, ktorá vznikla v r. 1911 po páde poslednej dynastie Čching v Číne. Čínska republika, vo svete označovaná ako Tchajwan, oslavuje 104. výročie vzniku; tento rok sa teda na Tchajwane oficiálne píše ako 104. rok Čínskej republiky. (Čínska ľudová republika, pre porovnanie, vznikla v r. 1949 a nedávno teda oslávila 65. výročie svojho založenia.) Pretože však Tchajwan drvivá väčšina krajín sveta od 70. rokov oficiálne prestala uznávať – diplomatické styky má dnes už len s 21 krajinami, medzi ktorými sú zväčša rozvojové štáty ako Burkina Faso, Šalamúnove ostrovy alebo Haiti, a z Európy jedine s Vatikánom – našincovi sa často pletie z Thajskom. Toto je veľmi dôležitá skutočnosť, ktorá odráža politický zápas medzi dvoma Čínami – mladšou, nepomerne väčšou a formálne stále poplatnou komunistickej ideológii, ktorú bežne označujeme ako Čína, a tou staršou, tradičnejšou a omnoho slobodnejšou pod názvom Tchajwan. Otázka „Kto vlastne sme a kam smerujeme?“ je dnes na Tchajwane jednou z hlavných tém. V podstate možno ale povedať, že kým de facto je Tchajwan samostatnou krajinou s vlastnou vládou, armádou, zahraničnou politikou i menou, de iure je, minimálne pre nás, súčasťou Číny.
 

 

1. Na vernisáži si predstavoval Tchajwan ako krajinu geograficky a historicky podobnú Slovensku. V čom je tá podobnosť?

      Tchajwan je síce ostrov, kým Slovensko je vnútrozemská krajina, ale ak ich mapu trochu pootočíme, zistíme nápadné podobnosti, napr. (1) tvarom sa na seba veľmi podobajú, (2) väčšinu územia tvoria hory, v prípade Tchajwanu dosahujú až 3952 m.n.m., alebo (3) hlavné mesto a druhé najväčšie mesto ležia na celkom opačných koncoch krajiny.

      Kým však Tchajwan rozlohou predstavuje len asi ¾ rozlohy Slovenska, žije v ňom až 23 miliónov obyvateľov, aj to zväčša v nížinách na pobreží, čo z neho robí jedno z najľudnatejších miest na zemi – a ako som chcel na pár svojich fotkách ukázať, to preľudnenie je tam niekedy skutočne poznať.

      Pokiaľ ide o historické podobnosti, je ich ešte viac. Do r. 1895 bol Tchajwan len zaostalou provinciou na okraji záujmu čínskej vlády. Po prehratej čínsko-japonskej vojne sa stal na 50 rokov kolóniou Japonska, čo Tchajwančanom na jednej strane prinieslo nebývalý rozvoj poľnohospodárstva a ťažobného priemyslu, na druhej strane však znamenalo postupnú japanizáciu ostrova, keďže sa ako vyučovací jazyk v školách mohla používať iba japončina. (Podobnosť so Slovenskom po vzniku ČSR v r. 1918 je zrejmá.) Keď teda v r. 1945 po skončení vojny prišli z pevninskej Číny na Tchajwan Čankajškovi vojaci, nikto im nerozumel, pretože mandarínskou čínštinou sa tam nehovorilo. Vojnu prežil Tchajwan v relatívnom blahobyte na rozdiel od väčšiny svojich susedov, najmä Číny.

       Ešte zaujímavejšie sú však podobnosti v povojnových rokoch: 28.2.1947, teda skoro rok pred naším „víťazným“ Februárom, začalo na Tchajwane obdobie tzv. Bieleho teroru, ktoré prinieslo prenasledovanie politických odporcov a stanné právo, zrušené až v r. 1987. 40 rokov tvrdej totality nápadne pripomína obdobie socializmu u nás, zásadný rozdiel však bol v ekonomickom vývoji – Tchajwan sa od pozemkovej reformy v 50. rokoch začal prudko rozvíjať a tak sa už v 60. rokoch stal proexportnou ekonomikou a jedným zo štyroch ázijských ekonomických tigrov. Napr. v období 1972 – 1988 bol najväčším vývozcom obuvi na svete, ale postupne sa vyprofiloval na popredného exportéra polovodičov, informačných technológií a biotechnológií a pod. Tento povojnový hospodársky zázrak najlepšie dokumentuje fakt, že životná úroveň Tchajwančanov, v r. 1952 porovnateľná s úrovňou priemerných afrických krajín, sa za 60 rokov zdvihla až na úroveň Rakúska - a v niektorých ukazovateľoch až Nemecka - v r. 2010.

      V mnohých ohľadoch teda Tchajwan Slovensko predbehol, v mnohom sa môžeme z jeho príbehu poučiť. (Jedným takým príkladom je bločková lotéria.) Máme toho ale veľa spoločného, keď sa v posledných dvoch-troch desaťročiach obe krajiny snažia nájsť svoju novú identitu a tak si vybojovať širšie medzinárodné uznanie a zviditeľnenie, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje v podobe zahraničných investícií a cestovného ruchu a celkovom ekonomickom rozvoji.

2. Spomínal si, že Tchajwan je známy vynikajúcimi jedlami. Ako vyzerá menu tvojho bežného dňa?

     Tchajwan je skutočne lahôdkou pre všetkých fanúšikov dobrej kuchyne a nápojov. „Jedlo je láska“, hlásal jedného času reklamný pútač v tchajpejskom metre – parafráza nášho príslovia o tom, že láska ide cez žalúdok.

     Tchajwančania si na jedlo naozaj potrpia, takže tu človek nájde reštaurácie snáď z celého sveta, bohužiaľ s výnimkou českej a slovenskej. Aj preto je celkom možné, že keď svojim tchajwanským priateľom opíšete niektoré naše špeciality dostatočne príťažlivo, sú schopní si kúpiť letenku a prísť k nám len kvôli tomu, aby to mohli sami ochutnať. A verte mi, naše klobásy, kapustnica či slivovica mnohým chutia mimoriadne!

      Ja pred domácou, tchajwanskou kuchyňou s jej špecialitami ako páchnuce (fermentované) tofu či ustricové omelety dávam prednosť kuchyni japonskej a kórejskej. Ryži sa skôr vyhýbam ako, napodiv, mnohí Tchajwančania, a dávam prednosť rezancom rôznych druhov. Rôzne nápoje, z ktorých mnohé pochádzajú odtiaľto, ako napr. už spomínaný perlový čaj (pearl milk tea alebo bubble tea). Môj obľúbený nápoj je momentálne avokádové mlieko či káva so štipkou morskej soli, ale každé ráno pijem zelený čaj typu lungťing. Ale to je vyslovene môj Tchajwan a čitateľa zaujímajú skôr objektívne informácie, nie? Napokon, jedál sa týka aj nasledujúca otázka.

3. Od tvojho kamaráta, ktorý tiež žil na Tajwane som sa dozvedela, že ľudia tam doma nezvyknú variť, radšej sa idú najesť do mesta. Je to preto, že tie jedlá sú tak náročné na prípravu? Vraj aj čajové vajcia sa varia niekoľko hodín!?

     Je to viac-menej pravda. Keď sa dvaja ľudia stretnú, idú sa najesť niekam von, je to často lacnejšie a určite pohodlnejšie. Výhodou stravovania vonku je obrovský výber a aj viac miesta. Každá ulička tu má nejakú svoju reštauráciu s ponukou jedál, ktoré nikde inde nenájdete.

      A najesť sa tu dá naozaj 24 hodín denne! Keď sa večer zavrú reštaurácie a bufety, ľudia idú na nočné trhy, a keď zavrú aj tie, stále sú tu večierky otvorené nepretržite, kde sa dá tiež pohodlne nasýtiť. Objavovanie nových reštaurácií a pokrmov je pasiou mnohých Tchajwančanov – existujú tu dokonca blogeri, ktorí sa tým živia.

     Mamy a staré mamy ale varia doma každý deň tak ako naše mamy a staré mamy, aj keď je to „domáca strava“, teda vyslovene tchajwanské jedlá, čo nie každému vyhovuje. Podobne je to ale aj u nás – nie každý si dáva denne bryndzové halušky či držkovú polievku.

4. Na jednej tvojej fotografie vidno, že v hlavnom meste Taipei je rušno aj v noci. Uličkou sa valí dav ľudí a medzi nimi aj deti. Nočným životom tam žijú všetky vekové kategórie?

      Ako som spomínal o otázku vyššie, nočné trhy sú obľúbeným miestom nákupov a posedení, a to v každom meste či štvrti. Je tam síce dosť tesno, ale časom si na to človek nejako zvykne. Deti chodia spať asi ako u nás, ale napr. v Tchajpeji je štvrť Simenting, kam sa chodia zabávať hlavne tínedžeri. Pre našinca je to dosť ťažko predstaviteľné, ale pri takej hustote obyvateľstva, a to takého pracovitého, ako sú Tchajwančania, to tu žije každý večer a vždy sa nájde niekto, kto si chce po práci oddýchnuť a zabaviť sa s priateľmi do neskorých hodín.

5. Je to pravda, že deti sa tam nehrávajú vonku na detských ihriskách? Aký život tam majú deti?

     Deťom tu niet veľmi čo závidieť. Trávnaté ihrisko za domom nemá skoro nik. Tchajpej na niektorých miestach pripomína železobetónovú džungľu zastavanú akoby bezmyšlienkovite, ako vidno aj na niektorých mojich fotkách.

      Pokiaľ ide o deti, tie sa už od škôlky učia písať (ako asi viete, zvládnuť základnú gramotnosť je pri takom počte znakov o dosť ťažšie ako u nás) a po anglicky, na základnej škole im ešte pridajú okrem záľahy učiva a domácich úloh aj povinné doučovanie a prípravu na skúšky. Písomné skúšky sú tu hlavnou a veľmi pravidelnou formou testov, založených na memorovaní učiva. Toto bremeno sa ešte znásobuje na nižšej a potom hlavne vyššej strednej škole, keďže povinná školská dochádzka tu bola nedávno predĺžená na 12 rokov.

       Na vysokú školu potom často prichádzajú vyhorení mladí ľudia, ktorí si chcú len oddýchnuť a zabaviť sa. Ich vedomosti našinca často prekvapia až šokujú. Nedávno som napríklad zistil, že mnohí nevedia, čo si pripomína ich štátny sviatok (10. októbra 1911 - výročie revolúcie, ktorá zvrhla poslednú dynastiu). Jednoducho niekedy nevedia nájsť súvislosti v tom množstve poznatkov.

6. Predpokladám, že školstvo v Tchajwane pokladáš za lepšie ako to na Slovensku, keďže aj v 38 rokoch máš stále dôvod študovať. Vraj v Taiwane sú najinteligentnejší ľudia na svete. Je tam školstvo bezplatné? Čo študuješ teraz?

      Či sú tu najinteligentnejší ľudia na svete, to potvrdiť nemôžem, aj keď sú Ázijčania všeobecne veľmi bystrí. Školstvo ako celok je dosť dobre financované, ale odporučil by som ho s výhradami – technické odbory určite áno, humanitné skôr asi nie, hlavne pre doktorandov. Najlepší tchajwanskí študenti sami odchádzajú robiť si Ph.D. na angloamerické univerzity. Na druhej strane najlepšia tchajwanská univerzita, National Taiwan University, je na úrovni nadpriemernej americkej univerzity a ďaleko pred našimi najlepšími školami. Existujú odbory, hlavne ekonomického a technického zamerania, ktoré sa tu vyučujú v angličtine, takže povedzme bakalárske štúdium na niektorej poprednej tchajwanskej univerzite je pre slovenských študentov veľmi dobrou možnosťou, hlavne vďaka systému štipendií, ktoré poskytujú samotné školy a každoročne aj tchajwanské zastupiteľstvo v Bratislave (TROB).

      Bezplatné tu školstvo teda určite nie je, ale školné aj životné náklady sa dajú zvládnuť. Ja som pôvodne študoval čínsky jazyk a literatúru na FF UK v Bratislave, ale teraz si robím doktorát z komparatívnej literatúry, čo je iný názov pre teoretický výskum literatúry, takže sa nevenujem vyslovene Číne alebo Tchajwanu.

7. Výstavu si rozdelil na dve časti, aby si ukázal svetlé ale aj tienisté stránky Tchajwanu. Na strane tienistých stránok Tchajwanu máš fotografiu s pol kilometra dlhým mrakodrapom, ktorý bol svojho času najvyššou budovou sveta a ospievali ho ako špičkovú stavbu, najlepšie zabezpečenú proti zemetraseniam s najrýchlejším výťahom. Mrakodrap Tchaj-pei 101 je len kulisou toho obrázku, alebo sa za 10 rokov od jeho postavenia, prejavilo na ňom niečo tienisté?

     Ten záber je dnes už historický, ale ešte pred 3 rokmi sa naozaj v tieni najvyššej budovy sveta, v centre hlavného mesta tejto vysoko rozvinutej krajiny, na poliach pestovala zelenina. Nevyjasnené majetkové vzťahy spôsobili, že pozemky pod nimi boli dlhú dobu nepredajné. Dnes je už všetko inak a aj priamo k mrakodrapu už premáva metro.

8. Ak som dobre pochopila, za tienistú stránku Tchajwanu považuješ podcenenie územného plánovania. Aký je štandard bývania v Taipei? (Napríklad, koľko ľudí žije v jednom byte o akej rozlohe, aké ťažké je zohnať bývanie?)

     Tie nevzhľadné budovy, ktoré na fotografiách vidno, sú naozaj dôsledkom zanedbaného územného plánovania, ku ktorému sa pridali ešte veľmi rozšírené ilegálne podkrovia. Za vlády Čankajška (zomrel r. 1975) boli Tchajwančania držaní v klamlivej predstave, že čoskoro dobyjú späť Čínu a odídu z Tchajwanu, preto sa do rozvoja ostrova neinvestovalo a mnohé stavby toho obdobia boli len dočasné. Toto sa len v poslednom čase začalo naprávať a potrvá ešte dlho, kým z ostrova zmiznú tieto ohavné betónovo-plechové monštrá.

Pokiaľ ide o štandard bývania, závisí od toho, čo si človek môže dovoliť. Lacné panelákové bývanie tu neexistuje. Kvôli častým tajfúnom a zemetraseniam až donedávna v Tchajpeji prevládali nižšie obytné budovy. Tí skôr narodení bývajú vo vlastných bytoch či domoch – tie sú často miestom bývania i sídlom rodinnej firmy, tí, čo nemali to šťastie a nepochádzajú z hlavného mesta, musia trpezlivo sporiť na hypotéku, čiže je to niečo podobné ako u nás v Bratislave. Ceny nehnuteľností sú ale rádovo vyššie, napr. za cenu garzónky v Tchajpeji je možné si v Brezne kúpiť rodinný dom s veľkým pozemkom. Všeobecne sú tu preto byty menšie a často žijú pokope aj viacgeneračné rodiny. Na východnú Áziu to ale nie je nič prekvapivé – v Hong Kongu či v Japonsku sa býva ešte o dosť horšie ako tu.

9. Povedal si, že Tchajwan je najlepším úvodom na návštevu Ázie. Poradil by si potenciálnym návštevníkom, kde by sa tam mohli ubytovať a čo sa tam oplatí vidieť?

      Pokiaľ ide o ubytovanie, Tchajwan je pripravený prichýliť turistov z rôznymi nárokmi a finančnými možnosťami. Aj v centre Tchajpeja sa tu dajú nájsť hotely už od 25-30 eur/noc, ale treba si ich rezervovať vopred. Pri cestách na malebné východné pobrežie sú najlepšou možnosťou penzióny, ale tam sa ceny začínajú až okolo 50 eur za izbu a noc.

      Vidieť sa tu dá toho strašne veľa – ja osobne by som odporučil zostať aspoň dva týždne a dostať sa Tchajwanu trochu pod kožu. Určite pritom treba navštíviť Palácové múzeum v Tchajpeji, ochutnať miestne špeciality na nočných trhoch, spraviť si výlet lanovkou Maokong s následným posedením v miestnej čajovni, potom sa vybrať vlakom do rokliny Taroko či na horu Alishan, naplánovať si výlet na Zelený alebo Orchideový ostrov spojený s potápaním v tropickom mori, no a napokon navštíviť Kenting, prezývaný aj tchajwanský Havaj, prípadne sa vydať na 3-dňový bicyklový výlet z Chualienu do Tchajtungu na východnom pobreží. Pri plánovaní každopádne odporúčam použiť TripAdvisor alebo LonelyPlanet.

      Musím potvrdiť, čo sa o Tchajwančanoch hovorí, že sú to veľmi príjemní a trpezliví hostitelia a osobitne k cudzincom sú veľmi priateľskí. Na cestovanie je celý ostrov veľmi bezpečný. Hlavne východ a juh sú oveľa menej ľudnaté a bohaté na krásne zákutia, takže niet divu, že si od portugalských moreplavcov, ktorí ho prvýkrát zbadali, vyslúžil označenia Ilha Formosa – Krásny ostrov.

10. Viem, že myšlienku usporiadať výstavu si mal v hlave už veľmi dlho. Konečne si ju tento rok uskutočnil. Stálo to za to kvôli úžasným fotografiám a aj kvôli spoznaniu inej kultúry. Na záver si vyzval aj ostatných dlhoročných fotografov, aby sa odvážili vyjsť s tým čo majú a aby vystavovali.

Veľa ľudí sprístupňuje svoje fotografie širokej verejnosti na internete. Je to jednoduchšie, lacnejšie, prístupnejšie. Aj ty si tak doteraz robil, tak by ma zaujímalo, aký zmysel má podľa teba spôsob vystavovania vo výstavnej miestnosti, kam si fotografie príde pozrieť len úzky okruh ľudí a navyše, ak nie si na výstave prítomný, nezískaš spätnú väzbu.

      Máš pravdu, hlavným zmyslom výstavy je ponúknuť tému a priestor na výmenu názorov. Ja som veľmi vďačný pani ing. Káanovej, prednostke OÚ v Brezne, za ochotu pri organizácii tejto výstavy a všestrannú pomoc. Myslím, že to bolo zorganizované na 1*. Pre krátkosť času a aj kvôli tomu, že som tentokrát mohol domov prísť až v zime, sa galéria Pod klenbami ukázala ako najlepšia možnosť tento súbor fotografií vystaviť. Iste mi dáš za pravdu, že pozerať si fotky na monitore počítača je niečo celkom iné ako vidieť pred sebou zväčšeniny „naživo“. Aj keď fotím väčšinou na digitál, vidím úskalia elektronizácie, ktorou sa fotografia uberá a preto vítam možnosť takejto propagácie svojich prác.

      Na druhej strane je dnes už aj vďaka p. Františkovi Heretovi celá výstava prístupná aj na internete: http://oubrezno.sk/pano/skultety.html a komu sa zapáči, môže si ju potom prísť pozrieť aj osobne. Samozrejme, budem rád za každý ohlas - moja e-mailová adresa je skultety@gmail.com. Tentokrát som mal k výstave len jednu prednášku, ale pokiaľ ide o propagáciu Tchajwanu a Číny, beriem to ako svoju misiu a budem v tom pokračovať pri každej návšteve Slovenska.

11. Čo plánuješ do budúcnosti? Nenapíšeš nejaký cestopis o Tchajwane?

     V blízkej budúcnosti mám v pláne vrátiť sa trvalo na Slovensko a svojim zážitkom z čínskeho sveta dať literárnu podobu, aj keď cestopis to asi nebude. Záujemcom o východné kultúry odporúčam blog, do ktorého sme kedysi prispievali s kolegami z Ústavu orientalistiky: http://orient.blog.sme.sk/

       Ďakujem za rozhovor. Verím, že tvoja výstava bude pre mnohých inšpirujúca a dúfam, že o dva roky, prídeš do Brezna s pokračovaním tejto výstavy.

       Ďakujem aj ja! Skôr ako pokračovanie výstavy o Tchajwane by som však v budúcnosti chcel zorganizovať s ďalšími fotografickými nadšencami výstavu o krásach nášho kraja, aby sme ukázali, že pre pekné, poučné a inšpirujúce zábery človek nemusí cestovať na druhý koniec sveta – stačí vyčkať na správne svetlo, nájsť si svoj uhol pohľadu a, samozrejme, mať v danom momente poruke foťák.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?